Deepak Moorjani je meno, ktoré pravdepodobne budete v nasledujúcich dňoch počúvať častejšie. Jeho vyjadrenia sa objavili na stránke NY Times v sekcii dealbook, pričom dlho sa tam neohriali a boli “neúmyselne stiahnuté”. Môžete si pozrieť, že na ich mieste sa nachádza momentálne prázdna stránka http://dealbook.blogs.nytimes.com/2009/04/16/another-view-deutsche-banks-culture-of-risk/. Kto je to ten Moorjani? Tento človej je momentálne v súdnom konaní s Deutsche Bank AG a odvážil sa podeliť sa s nami s názormi na rizikový manažment u pravdepodobne zakrátko už bývalého vyššsie menovaného zamestnávateľa, o kultúre v jeho banke a odmenovej filozofii, ktorá nás prividela do tohto bahna. Tento unikátny insiderský pohľad je veľmi poučný a mal by rozvíriť diskusiu ohľadne zhnitej kultúry v bankovom systéme. Zároveň nám jednoznačne napovedá, kam smeruje dnešný systém ak vlády nezačnú brať strojcov tohto stavu na zodpovednosť. Aha pardon, vláda je v tom rovnako až po uši, to je väčší problém...Ak sa nevytvorí tlak na takéto praktiky, zabudnime na prosperitu.
Najlepšie ak necháme hneď hovoriť pána Moorjakiho:
“Ak hovoríme o bankovom sektore, mnoho ľudí spomenie sekundárny trh hypoték alebo finančnú krízu ako keby nedávne straty boli spôsobené externými faktormi. Kde niektorí vidia náhodu, ja vidím konsekvencie. V Deutsche Bank považujem slabé výsledky za debakel manažmentu, prirodzený výsledok nesputaného podstupovania rizika, slabú štruktúru motivácie a nedostatok systému bilancií.”
“Podľa môjho názoru sme podstupovali príliš veľa rizika, zlyhali sme v riadení rizika a porušili sme množstvo zákonov a regulácií.
Viac ako dva roky som pracoval interne na zlepšení neadekvátnych štruktúr riadenia a slabých interných kontrolných postupov v rámci Deutsche Bank. Do firmy som nastúpil v roku 2006 v rámci zahraničnej pobočky a moje vyšetrovanie odhalilo zlyhania manažmentu rovnako ako nekonzistentnosť v interných krokoch a vyjadrení pre verejnosť
Koncom roka 2006 boli moje závery opomenuté počas množstva prípadov, a i keď často nie veľmi výrečne som na ne upozorňoval, moje znepokojenie bolo však čestné. Nanešťastie, upozorňovať na interné nedostatky je ako snažiť sa tlieskať jednou rukou. Firma sa zato odplatila a to vznáša otázku: je možné upozorňovať na výkonnosť manažmentu bez toho aby boli vaše názory marginalizované, i keď toto marginalizovanie môže znamenať porušovanie zákona? Dva roky neskôr, naše hromadiace sa straty začinájú priťahovať pozornosť a ja ponúkam moju skúsenosť a myšlienky vo viere, že prispejú k diskusii akcionárov a verejnej debate.”
Pozadie
“Narodený v Tolede, v štáte Ohio, bol som nainfikovaný stredozápadnými hodnotami ťažkej práce, individuálnou zodpovednosťou, čestnosťou, integritou a fiškálnou obozretnosťou. Po pracovných skúsenostiach v New York Citi a Menlo Park v Kalifornii som sa presťahoval v roku 2005 do Japonska do oblasti investícií pre firemné reštrukturalizácie a riadenia aktív nachádzajúcich sa v defaulte alebo bankrote V tom čase japonský trh poskytoval unikátne príležitosti.
Do Detsche Bank som nastúpil v roku 2006 s úlohou vybudovať investičnú divíziu v rámci jej úverového segmentu komerčných realít a vo všeobecnosti som bol prekvapený aká agresívna obchodná politika prežíva v našej firme. Zatiaľ čo mnoho ľudí pripisuje problémy bankového sektora vývoju trhu s rodinnými domami, bol som svedkom návrhov na niekoľkomiliardových úverov na komerčné reality.
Zdroje boli poskytované do výšky 90% v pomere k hodnote komerčnej reality, čiže boli ocenené ako dokonalé úvery, pričom predpokladali, že ceny majetku v nehnuteľnostiach budú neustále rásť, rovnako ako ceny za prenájom.” Inak tomu sa tiež niet čo čudovať, keď centrálne banky do nás neustále už niekoľko rokov hustia, že minimálne mierna inflácia je potrebná. Potrebná prečo? Aby neskolaboval bankový systém postavený na piesku?
Aby ste získali širšiu predstavu, jeden miliardový projekt pre komerčné účely je ekvivalentom 2000 úverov pre rodinné domy v hodnote 500 tisíc amerických dolárov. Myslíte si ešte stále, že tento hroziaci problém spôsobí menší neporiadok ako sekundárny trh hypoték? Ja by som bol rád, ale nespoliehal by som sa nato. Vráťme sa však k citovaniu
“V globále sú moji kolegovia pracovitými, slušnými ľuďmi, ale systém motivácie podporuje ľudí pre vstupovanie do rizika. Videl som čestných ľudí, ľudí s integritou, ktorí sa stratili v tejto kovbojskej kultúre, pretože podstupovanie viac rizika znamenalo lepší plat. Birazné je, že s týmto zvýšeným rizikom nebol spojený žiadny záväzok, a tento systém OPM (Other People’s Money, peniaze druhých ľudí) zaisťoval, že firma absorbovala všetky straty zo zlých obchodov.
Ako straty narastajú, daňoví poplatníci sú nútení absorbovať straty. Napríklad moja firma nedávno získala 12 miliárd dolárov od americkej posisťovne AIG (pozn. Minulý rok jú znárodnila americká vláda), ktorá bola efektívne znárodnená za 180 miliárd dolárov v peniazoch daňových poplatníkov. V podstate každá americká domácnosť poslala mojej firme 105 dolárov. Aký bol dôvod tejto platby: moja firma kúpila neregulovaný poistný derivát od AIG na krytie strát zo zlých obchodov. Čo za to dostali daňoví poplatníci?
Nič. Daňoví poplatníci zaplatili straty z nášho gamblingu.” Aby bola situácia jasnejšia, tak 12 miliárd v získaných platbách bolo viac ako 50% vtedajšej trhovej kapitalizácie banky našej banky.”
Riešenie
“Zatiaľ čo akcionári (a daňoví poplatníci) začínajú byť nahnevaní, myslím si, že by mali byť zúriví. Náš manažment vyzdvihoval koncept morálneho hazardu systematickým prijímaním schém odmien podporujúcich podstupovanie rizika napriek ich dlhodobým dôsledkom.
Ak sa vlády rozhodli deliť straty medzi celú verejnosť, vlády implicitne hovoria, že bankový priemysel je fundamentálne zdravý. Vlády budú hlasovať za zachovanie status quo. Podľa môjho názoru status quo nefunguje a musíme adresovať základné problémy štruktúr a systém kompenzácií. Obmedzenie odmien je prvým krokom, ale ako riešenie to je nedostatočné
Zatiaľ čo som teraz vnútri Deutsche Bank, veľká časť mojej kariéry bola v rámci štruktúr partnerstva, a ja budem naďalej obhajovať partnerskú štruktúru v našej firme. V partnetstve sú bonusy vyplácané zo spoločných investícií a zisku, nie príjmov. Straty sa delia a tieto straty zavádzajú primerané tresty pre prijímanie nadmerného rizika. Ak sú jeden rok zisky nadhodnotené, už zaplatené bonusy sa vracajú späť.”
Záver
“Naša asymetrická štruktúra motivácie je fundamentálna vzhľadom k našim problémom. Zostáva otázka: Udržíme si status quo a budeme naivne dúfať v lepšie výsledky alebo začneme implementovať štrukturálne reformy v záujme nastaviť lepšie systém motivácií? Ak sú daňoví poplatníci donútení znášať straty za zlé obchody, toto zovšeobecňovanie rizika pridáva na probléme morálneho hazardu. Takéto chovanie podporuje ešte agresívnejšie správanie v budúcnosti.
Štruktúra bonusov založená na call opciách viedla k nadvláde tržieb nad rizikovým manažmentom. Udržiavanie súčasného stavu nie je správnym krokom a nemôžeme si dovoliť ignorovať fundamentálne problémy štruktúry kompenzácií. Musíme zaviesť osobnú zodpovednosť do systému, pretože zodpovednosť je nápadne neprítomná. Spoločná zodpovednosť je najsilnejším nástrojom zosúladenia motivácií a podporuje racionálnosť podstupovania rizika.
Ako zamestnanec (pozn. Asi nie nadlho) a akcionár, plním svoju úlohu vybudovať lepšiu firmu. Nanešťastie, prostredie v našej firme nachádza ťažké pochopenie pre kritiku vedenia spoločnosti. Moji milí kolegovia, žiadam Vás o implementáciu zmien potrebných na adresovanie asymetrickej štruktúry odmien.”
No a teraz nechávam priestor každému, nech sa zamyslí kam sa asi takto riadený bankový systém môže dostať. Jednoznačne bude musieť byť prebudovaný. Inak sa nepohneme. Zároveň odporúčam značnú opatrnosť pred optimizmom vstupovania do akciových titulov bankových domov. Prebudenie môže byť veľmi tvrdé.
Michal Maťovčík
www.absolutideas.com
streda 20. mája 2009
pondelok 11. mája 2009
Voľný trh nie je pôvodcom finančnej krízy, raz a naposledy
Thomas Woods píše: v marci 2007 minister financií USA Henry Paulson povedal Američanom, že globálna ekonomika je “tak silná, ako som kedy videl vo svojej biznis kariére”, “naše finančné inštitúcie sú silné”, dodal v marci 2008. “Naše investičné banky sú silné. Naše banky sú silné. A budú silné veľa, veľa rokov”, povedal šéf FEDu Ben Bernanke v máji 2007. “Neočakavame výrazné presiaknutie problémov sekundárneho trhu hypoték do ostatných častí ekonomiky a finančného systému” dodal Bernanke. V auguste 2008 Paulson a Bernanke ubezpečili krajinu, že okrem 25 miliárd potrebných na sanáciu hypotekárnych gigantov Fannie Mae a Freddie Mac, sú fundamenty ekonomiky zdravé.
Impozantné schopnosti bývalého CEO voľakedy ešte invetičnej banky Goldman Sachs, neskôr ministra financií Henryho Paulsona a šéfa FEDu Bernankeho, ktorý nepochopil gro svojej akademickej práce v oblasti Veľkej hospodárskej krízy.
Potom však z ničoho nič, situácia nabrala taký spád, že bez kongresom schválených 700 miliárd dolárov pre US banky môže celý finančný systém skolabovať. Na nasledujúcej linke http://absolutideas.com/inside-the-meltdown/ môžete vidieť viedo dokumentujúce zákulisné rokovania predchádzajúce žiadosti o miliardy pre bankový systém. Podľa slov zúčastnených vtedajší minister financií Henry Paulson povedal: “ak nebudete konať, globálny finančný systém skolabuje v priebehu niekoľkých dní”. Tomu sa hovorí názorová obroda. V ten istý deň 18. Septembra 2008, v tej istej miestnosti Bernanke povedal uzavretému kruhu kongresmanov: “ak to neurobíme zajtra, v pondelok nebudeme mať ekonomiku..”
Presne v tomto čase sa však začala nová etapa krízy. Etapa, kedy sme začali byť všetci masírovaný názormi, a nie iba v USA, že trhová ekonomika zlyhala na plnej čiare. Recepty na obnovu poriadku nedali na seba dlho čakať, viac regulácie, viac vládnej podpory, viac intervencí, zvýšenie výdavkov, zvýšenie množstva peňazí v obehu a zvýšenie zadĺženia. Veľmi pôsobivé na tom bolo, že presne tie isté osoby zodpovedné za aktuálny bordel vystupovali ako vierozvestci, ktorí nám ukážu cestu von z tejto zložitej situácie. Tragické na tom je, že sa nepoukazuje práve na zhubnosť vládnej angažovanosti pri tvorbe príčin zlyhania, ale pre ľudí ťažke obdobie začne byť využívané politkmi a záujmovými skupinami v záujme „všeobecného dobra“ preniesť ešte viac moci do centra. Do rúk vlády a absolútne zlyhávajúcich regulačných orgánov, ktoré nechápu, že iba sám trh sa môže efektívne regulovať. Z dôvodu, že neexistuje počítač ani kapacita na tomto svete, ktorá by dokázal obsiahnuť preferencie všetkých jednotlivcom v akomkoľvek segmente ekonomiky.
Pravdou je, že intervencie do fungovania voľného trhu a cenotvorby, nie voľný trh, sú silami stojacimi za súčasným kolapsom. Viem, že teoretická ekonómia moc bežných obchodníkov za srdce nechytá, ale môže poskytnúť neuveriteľnú pomoc pri odhaľovaní blížiacej sa reality. Slávny ekonóm rakúskej ekonomickej školy, F.A. Hayek získal Nobelovu cenu za svoju prácu odhaľujúcu akým spôsobom intervencie centrálnych bánk do hospodárstva vytvárajú podmienky pre bubliny aktív a následné kolapsy. Ako nás centrálne banky vábia na vidinu rastúcej prosperity dovtedy, pokým neprípade nevyhnutný a neodvratný pád. Ďalší impozantný ekonóm Henry Hazlitt dodáva, “umelé obdobia boomu vyvolané FEDom musia končiť v prepade a kríze..a horšie ako samotný prepad môže byť sebaklam verejnosti, že prepad nebol spôsobený predchádzajúcim vyvolaním inflácie, ale naopak samotným fungovaním kapitalizmu”
Kde sú centrálne banky pôvodcom problémov?
Vládou vytvorené centrálne banky (v prípade USA FED vytvorený súkromnými bankovými inštitúciami) môžu umelo znížiť úrokové sadzby prostredníctvom zvýšenia objemu peňazí (čiže peňažných zdrojov, ktoré môžu banky požičiavať prostredníctvom úverov) v bankovom systéme. Výsledkom tohto procesu má byť dodatočný stimul pre ekonomiku. To čo je však skutočným výsledkom tohto procesu je, že investori sa púšťajú do investícií, ktoré sa tvária opodstatnené vzhľadom k umelým úrokovým sadzbám, ale faktom je, že nemôžu byť úspešné v existujúcich ekonomických podmienkach. Investície, ktoré by bola správne hodnotené ako neprofitabilné sa tvária ako správne alokované zdroje. Dôsledkom je mrhanie obmedzenými vzácnymi zdrojmi vo výrobách, ktoré nikdy ani nemali začať.
Thomas E. Woods píše: “ak sú nízke úrokové sadzby výsledkom zvýšených úspor obyvateľov, tak tento nárast úspor poskytuje materiál pre uskutočnenie nových investícií”. Keď sa pozriete na vývoj Čínskych úspor, tak môžete získať jeden faktor do hádanky, kde budeme po upokojení situácie vidieť najrýchlejšie ozdravenie spomedzi svetových veľmocí. Ak si spravíte zdrkadlový obraz, tak viete ako to vyzerá aktuálne v USA.
Situácie je absolútne odlišná v stave umelo vyvolaných nízkych úrokových sadzieb prostredníctvom konania centrálnej banky tvoriacej nové peniaze “zo vzduchu”. Lebo ničím iným to ani nie je. V tejto situácii nízke úrokové sadzby neodzrkadľujú nárast zásoby úspor, ktoré môžu investori využívať. Konanie FEDu, alebo inej centrálnej monetárnej autority reálne v ekonomike nič nevytvára. Dodatočné investície vyvolané nízkymi úrokovými sadzbami vedú hospodárstvo v dlhodobom horizonte do neudržateľného stavu. Ako hovorí Woods, investície kvantitatívne a kvalitatívne divergujú od stavu, ktorý môže ekonomika absorbovať. Zrútenie nastane bez ohľadu na to, koľko nových peňazí centrálna banka vytvorí, všetko v snahe odvrátiť neodvrátiteľný deň ekonomického zúčtovania.
Recesie, či depresie, sú nevyhnutným procesom korekcie, prostredníctvom ktorého sa neefektívne a vďaka centrálnym bankám zle alokované investície počas umelého boomu likvidujú. Neudržateľné investície sú opúšťané a nastáva čistenie trhu. Chybu a predlžovanie tohto procesu momentálne všetci môžeme sledovať v prípadoch automobiliek Chrysler a General Motors, kde okrem iného dochádza k absolútne neprijateľnému nátlaku vlády na veriteľov týchto inštitúcií v prospech záujmov odborov a vlády. Tieto kroky, na prvý pohľad nepodstatné, môžu zásadným spôsobom podkopať ozdravovací proces, kde sa budú veritelia obávať svojich investícií pred vládnou aroganciou. Treba si na tieto zhubné tendencie dávať pozor aj doma. Vráťme sa však k dnešnej téme. I keď je recesia pre väčšinu ľudí veľmi bolestná, fáza viditeľnej recesie nie je obodbím, kedy sa problémy tvoria. Recesie a pád je časom čistenia zlých investícií a zlej alokácie zdrojov, preskupením do produktívnych výrob s potenciálom pre dlhodobý a udržateľný dopyt. Škody sa vytvárajú počas obdobia boomu, v čase falošnej prosperity. Je to výsledok umelého manipulavania s úrokovými sadzbami, nie chyba trhového mechanizmu. Priptavte sa však na to, že budete počúvať presný opak. Budeme počuvať neustále o tom, ako nám dobrosrdečný zákonodarcovia a centrálne banky svojim tlakom umožnujú žiť svoj americký sen. Asi tak na 5 minút...
Okrem toho, že bývalý šéf FEDu Greenspan svojim umelým udržiavaním úrokových sadzieb na historických minimách 1% spôsobil vytvorenie súčasného katastrofálneho stavu, umožnil vytvoriť aj novú doktrínu, že ak sa ak jednému z veľkých hráčov prihodí hrozba bankrotu, tak FED bude pripravený zakročiť. Uvažovanie bolo nasledovné: ak budete úspešní, budete sa tešiť obrovským ziskom, a ak zlyháte, verejné orgány Vám i tak podajú pomocnú ruku. Samozrejme z vrecka daňových poplatníkov. Tento zhubný názor nás dostal do situácie, kedy je každá z veľkých amerických bánk systémovým rizikom a v prípade zlyhanie jednej z nich je ohrozený celý bankový systém. Kde sme sa to dostali? Kde sú zodpovední braní na zodpovednosť? Kde sú tie svetové regulačné orgány, ktoré budú podľa dnešných slov strojcom budúcej kontrolovanej prosperity? (pozn. Neverím v efektívnosť regulačných orgánov, len aby sa nezabudlo. Naplnenie ich úlohy je nereálne).
Následne, keď už sa v zlej situácii nachádzame až po hlavu, príde zázračné riešenie od centrálnych bánk. Nalejme do systému ešte viac peňazí a ešte viac znížme úrokové sadzby (na margo: jeden z hlavných ekonómov bieleho domu už polemizoval aj o negatívnych úrokových sadzbách. Stelesňujúcich oficiálnu cestu okrádania každého jedného občana krajiny). Týmto spôsobom sa problém iba prehlbuje, lebo podporuje pokračovanie plytvania so vzácnymi zdrojmi v neefektívnych a nežiadaných výrobách, ktoré budú musieť pravdepodobne aj tak skolabovať. Čo je však ešte horšie, kapitál sa v týchto výrobách plytvá na úkor zdravých investícií, keďže súkromné firmy musia súťažiť o kapitál so zombie firmami podporavnými spasiteľmi z vlády. Koľko rokov chceme ešte žiť v klame, že vláda môže efektívne alokovať zdroje? Pričo žiadne zdroje netvorí a iba redistrubuje to čo získa od daňových poplatníkov. Pokračovanie v umelom udržiavaní nízkych úrokových sadzieb iba predlžuje neefektívnu alokáciu zdrojov do výrob, ktoré ekonomická základňa nemôže zvládnuť.
V reakcii na prasknutie internetovej bubliny začiatkom milénia, po krachu technologického indexu Nasdaq a slabej recesii v rokoch 2000-2001, Alan Greenspan a FED zvolili cestu inflacie prostredníctvom zníženiia úrokových sadzieb, ako sme už spomínali na 1% od júna 2003 do júna 2004. Ešte v roku 2001 však začal tento proces, kedy FED znížil úrokovú sadzbu až 11 krát. Neudržateľná internetová bublina nemohla prejsť očistou a bublina začala byť podporovaná aj v ostatných segmentoch ekonomiky. Recesia spôsobená technologickým sektorom bola jedinou recesiou, kedy začatá výstavba domov v USA nezaznamenala pokles. Opäť vďaka klamu udržateľnosti umelo nízkych úrokových sadzieb, ktoré vyvolali chorý dojem, že ceny domov nemôžu nikdy klesať. Investícia do nehnuteľností sa začala považovať za najistejšiu, pričom v niektorých malých mestečkách pripadal minimálne jeden realitný maklér na domácnosť. FED už v tomto období vytvoril základ pre oveľa zložitejší a bolestivejší ozdravný proces.
K tomu sa rovnako ako to vidíme dnes pridružili fiškálne stimuly odoberajúce dostupný kapitál od zdravých výrob smerom do neefektívnych, vyberaných vládou, ktorá ako vždy vie, kde je kapitál najlepšie umiestniť. Tieto výdavky brzdia rovnako potrebnú selekciu medzi zdravými a chorými firmami, pričom podporujú to, kde bublina vytvorila fatamorgánu udržateľného spotrebiteľského dopytu. Stimuly vlády podporujú firmy, ktorým trh jasne ukázal, že sú nepotrebné a znižuje tak dostupnosť kapitálu pre životaschopné výroby. Vláda nemôže a nikdy nebude schopná obsiahnuť preferencie spotrebiteľov a iba tie majú rozhodovať, čo, kedy a za akú cenu sa má vyrábať. Nikto tento proces nedokáže simulovať žiadnym modelom. Prestaňme žiť v ilúzii.
Fiškálne stimuly vlády a umelo udržiavné úrokové sadzby sú veľkou škodou na budúcnosti svetových ekonomík a obrovskou nezodpovednosťou.
Thomas E. Woods nám poskytuje jeden príklad, na ktorom sa dá veľmi rýchlo pochopiť nezmyselnosť krokov monetárnych a vládnych autorít:
Predstavme si vlastníka reštaurácie, ktorý sa pomýlene domnieval, že jeho reštaurácia vybudovaná v areáli Olympíjskej dediny bude vyťažená aj po skončení celosvetových hier. Olympiáda skončí a jemu ostanú nevyužité zdroje a pracovníci, ktorí nemajú koho obsluhovať. Máme chcieť takémuto podnikateľovi platiť za to, aby udržiaval svoju prevádzku? Samozrejme, že nie. Tak prečo to robia všetky krajiny na dennodennej báze? Je úplne jedno či ide o malú reštauráciu alebo o General Morors.
Problémom tak nie je, že čelíme absentujúcemu dopytu alebo slabej spotrebe s následnou potrebou vlády na vyplnenie tejto medzery. Problémom je, že centrálna banka vyvolala svojimi úrokovými sadzbami toto neefektívne alokovanie zdrojov vedúce k nepotrebným výrobám postrádajúcich udržateľný dopyt zo strany spotrebiteľov. Recesia je tak časom, kedy sa tieto chyby musia napraviť.
Ak by bolo trhu umožnené dokonať tento proces, ktorý bol nevyhnutný už začiatkom tohto milénia, žiadna realitná bublina by tu dnes nebola a trh by sa ozdravil rovnako rýchlo ako počas recesie v rokoch 1920-1921. Vtedy sa ekonomika ozdravila bleskovo rýchlo bez intervencií FEDu a bez fiškálnych stimulov. Túto recesiu by si mal Bernanke začať študovať a nie Veľkú hospodársku krízu, ktorej riešenie rovnako nepochopil. Iba jeden fakt z vtedajšieho obdobia: federálny rozpočet USA sa v rokoch 1920-1922 znížil o polovicu!
Ak sa tomuto dianiu cesta neuvoľní, budeme svedkami neustálych boomov, recesií, devalvácií mien a smerovaniu k riziku kolapsu celého finančného systému. Toto nie je žiadny katastrofický scenár, to je realita.
Pokým však dospejeme k prijatiu tejto nevyhnutnej reality, volatilita finančných trhov bude extrémne vysoká a to je unikátna príležitosť pre všetkých, ktorí majú záujem chrániť si svoj majetok a budúcnosť svojich rodín. Žiadny politik Vám chleba na večeru nekúpi..Najbližšie dva tri roky budú unikátne z hľadiska príležitostí pre dlhodobé investície, venujte čas štúdiu týchto skutočností a rozhodujte sa na základe zdravého rozumu a nie nesplniteľných sľubov.
Michal Maťovčík,
www.absolutideas.com
Impozantné schopnosti bývalého CEO voľakedy ešte invetičnej banky Goldman Sachs, neskôr ministra financií Henryho Paulsona a šéfa FEDu Bernankeho, ktorý nepochopil gro svojej akademickej práce v oblasti Veľkej hospodárskej krízy.
Potom však z ničoho nič, situácia nabrala taký spád, že bez kongresom schválených 700 miliárd dolárov pre US banky môže celý finančný systém skolabovať. Na nasledujúcej linke http://absolutideas.com/inside-the-meltdown/ môžete vidieť viedo dokumentujúce zákulisné rokovania predchádzajúce žiadosti o miliardy pre bankový systém. Podľa slov zúčastnených vtedajší minister financií Henry Paulson povedal: “ak nebudete konať, globálny finančný systém skolabuje v priebehu niekoľkých dní”. Tomu sa hovorí názorová obroda. V ten istý deň 18. Septembra 2008, v tej istej miestnosti Bernanke povedal uzavretému kruhu kongresmanov: “ak to neurobíme zajtra, v pondelok nebudeme mať ekonomiku..”
Presne v tomto čase sa však začala nová etapa krízy. Etapa, kedy sme začali byť všetci masírovaný názormi, a nie iba v USA, že trhová ekonomika zlyhala na plnej čiare. Recepty na obnovu poriadku nedali na seba dlho čakať, viac regulácie, viac vládnej podpory, viac intervencí, zvýšenie výdavkov, zvýšenie množstva peňazí v obehu a zvýšenie zadĺženia. Veľmi pôsobivé na tom bolo, že presne tie isté osoby zodpovedné za aktuálny bordel vystupovali ako vierozvestci, ktorí nám ukážu cestu von z tejto zložitej situácie. Tragické na tom je, že sa nepoukazuje práve na zhubnosť vládnej angažovanosti pri tvorbe príčin zlyhania, ale pre ľudí ťažke obdobie začne byť využívané politkmi a záujmovými skupinami v záujme „všeobecného dobra“ preniesť ešte viac moci do centra. Do rúk vlády a absolútne zlyhávajúcich regulačných orgánov, ktoré nechápu, že iba sám trh sa môže efektívne regulovať. Z dôvodu, že neexistuje počítač ani kapacita na tomto svete, ktorá by dokázal obsiahnuť preferencie všetkých jednotlivcom v akomkoľvek segmente ekonomiky.
Pravdou je, že intervencie do fungovania voľného trhu a cenotvorby, nie voľný trh, sú silami stojacimi za súčasným kolapsom. Viem, že teoretická ekonómia moc bežných obchodníkov za srdce nechytá, ale môže poskytnúť neuveriteľnú pomoc pri odhaľovaní blížiacej sa reality. Slávny ekonóm rakúskej ekonomickej školy, F.A. Hayek získal Nobelovu cenu za svoju prácu odhaľujúcu akým spôsobom intervencie centrálnych bánk do hospodárstva vytvárajú podmienky pre bubliny aktív a následné kolapsy. Ako nás centrálne banky vábia na vidinu rastúcej prosperity dovtedy, pokým neprípade nevyhnutný a neodvratný pád. Ďalší impozantný ekonóm Henry Hazlitt dodáva, “umelé obdobia boomu vyvolané FEDom musia končiť v prepade a kríze..a horšie ako samotný prepad môže byť sebaklam verejnosti, že prepad nebol spôsobený predchádzajúcim vyvolaním inflácie, ale naopak samotným fungovaním kapitalizmu”
Kde sú centrálne banky pôvodcom problémov?
Vládou vytvorené centrálne banky (v prípade USA FED vytvorený súkromnými bankovými inštitúciami) môžu umelo znížiť úrokové sadzby prostredníctvom zvýšenia objemu peňazí (čiže peňažných zdrojov, ktoré môžu banky požičiavať prostredníctvom úverov) v bankovom systéme. Výsledkom tohto procesu má byť dodatočný stimul pre ekonomiku. To čo je však skutočným výsledkom tohto procesu je, že investori sa púšťajú do investícií, ktoré sa tvária opodstatnené vzhľadom k umelým úrokovým sadzbám, ale faktom je, že nemôžu byť úspešné v existujúcich ekonomických podmienkach. Investície, ktoré by bola správne hodnotené ako neprofitabilné sa tvária ako správne alokované zdroje. Dôsledkom je mrhanie obmedzenými vzácnymi zdrojmi vo výrobách, ktoré nikdy ani nemali začať.
Thomas E. Woods píše: “ak sú nízke úrokové sadzby výsledkom zvýšených úspor obyvateľov, tak tento nárast úspor poskytuje materiál pre uskutočnenie nových investícií”. Keď sa pozriete na vývoj Čínskych úspor, tak môžete získať jeden faktor do hádanky, kde budeme po upokojení situácie vidieť najrýchlejšie ozdravenie spomedzi svetových veľmocí. Ak si spravíte zdrkadlový obraz, tak viete ako to vyzerá aktuálne v USA.
Situácie je absolútne odlišná v stave umelo vyvolaných nízkych úrokových sadzieb prostredníctvom konania centrálnej banky tvoriacej nové peniaze “zo vzduchu”. Lebo ničím iným to ani nie je. V tejto situácii nízke úrokové sadzby neodzrkadľujú nárast zásoby úspor, ktoré môžu investori využívať. Konanie FEDu, alebo inej centrálnej monetárnej autority reálne v ekonomike nič nevytvára. Dodatočné investície vyvolané nízkymi úrokovými sadzbami vedú hospodárstvo v dlhodobom horizonte do neudržateľného stavu. Ako hovorí Woods, investície kvantitatívne a kvalitatívne divergujú od stavu, ktorý môže ekonomika absorbovať. Zrútenie nastane bez ohľadu na to, koľko nových peňazí centrálna banka vytvorí, všetko v snahe odvrátiť neodvrátiteľný deň ekonomického zúčtovania.
Recesie, či depresie, sú nevyhnutným procesom korekcie, prostredníctvom ktorého sa neefektívne a vďaka centrálnym bankám zle alokované investície počas umelého boomu likvidujú. Neudržateľné investície sú opúšťané a nastáva čistenie trhu. Chybu a predlžovanie tohto procesu momentálne všetci môžeme sledovať v prípadoch automobiliek Chrysler a General Motors, kde okrem iného dochádza k absolútne neprijateľnému nátlaku vlády na veriteľov týchto inštitúcií v prospech záujmov odborov a vlády. Tieto kroky, na prvý pohľad nepodstatné, môžu zásadným spôsobom podkopať ozdravovací proces, kde sa budú veritelia obávať svojich investícií pred vládnou aroganciou. Treba si na tieto zhubné tendencie dávať pozor aj doma. Vráťme sa však k dnešnej téme. I keď je recesia pre väčšinu ľudí veľmi bolestná, fáza viditeľnej recesie nie je obodbím, kedy sa problémy tvoria. Recesie a pád je časom čistenia zlých investícií a zlej alokácie zdrojov, preskupením do produktívnych výrob s potenciálom pre dlhodobý a udržateľný dopyt. Škody sa vytvárajú počas obdobia boomu, v čase falošnej prosperity. Je to výsledok umelého manipulavania s úrokovými sadzbami, nie chyba trhového mechanizmu. Priptavte sa však na to, že budete počúvať presný opak. Budeme počuvať neustále o tom, ako nám dobrosrdečný zákonodarcovia a centrálne banky svojim tlakom umožnujú žiť svoj americký sen. Asi tak na 5 minút...
Okrem toho, že bývalý šéf FEDu Greenspan svojim umelým udržiavaním úrokových sadzieb na historických minimách 1% spôsobil vytvorenie súčasného katastrofálneho stavu, umožnil vytvoriť aj novú doktrínu, že ak sa ak jednému z veľkých hráčov prihodí hrozba bankrotu, tak FED bude pripravený zakročiť. Uvažovanie bolo nasledovné: ak budete úspešní, budete sa tešiť obrovským ziskom, a ak zlyháte, verejné orgány Vám i tak podajú pomocnú ruku. Samozrejme z vrecka daňových poplatníkov. Tento zhubný názor nás dostal do situácie, kedy je každá z veľkých amerických bánk systémovým rizikom a v prípade zlyhanie jednej z nich je ohrozený celý bankový systém. Kde sme sa to dostali? Kde sú zodpovední braní na zodpovednosť? Kde sú tie svetové regulačné orgány, ktoré budú podľa dnešných slov strojcom budúcej kontrolovanej prosperity? (pozn. Neverím v efektívnosť regulačných orgánov, len aby sa nezabudlo. Naplnenie ich úlohy je nereálne).
Následne, keď už sa v zlej situácii nachádzame až po hlavu, príde zázračné riešenie od centrálnych bánk. Nalejme do systému ešte viac peňazí a ešte viac znížme úrokové sadzby (na margo: jeden z hlavných ekonómov bieleho domu už polemizoval aj o negatívnych úrokových sadzbách. Stelesňujúcich oficiálnu cestu okrádania každého jedného občana krajiny). Týmto spôsobom sa problém iba prehlbuje, lebo podporuje pokračovanie plytvania so vzácnymi zdrojmi v neefektívnych a nežiadaných výrobách, ktoré budú musieť pravdepodobne aj tak skolabovať. Čo je však ešte horšie, kapitál sa v týchto výrobách plytvá na úkor zdravých investícií, keďže súkromné firmy musia súťažiť o kapitál so zombie firmami podporavnými spasiteľmi z vlády. Koľko rokov chceme ešte žiť v klame, že vláda môže efektívne alokovať zdroje? Pričo žiadne zdroje netvorí a iba redistrubuje to čo získa od daňových poplatníkov. Pokračovanie v umelom udržiavaní nízkych úrokových sadzieb iba predlžuje neefektívnu alokáciu zdrojov do výrob, ktoré ekonomická základňa nemôže zvládnuť.
V reakcii na prasknutie internetovej bubliny začiatkom milénia, po krachu technologického indexu Nasdaq a slabej recesii v rokoch 2000-2001, Alan Greenspan a FED zvolili cestu inflacie prostredníctvom zníženiia úrokových sadzieb, ako sme už spomínali na 1% od júna 2003 do júna 2004. Ešte v roku 2001 však začal tento proces, kedy FED znížil úrokovú sadzbu až 11 krát. Neudržateľná internetová bublina nemohla prejsť očistou a bublina začala byť podporovaná aj v ostatných segmentoch ekonomiky. Recesia spôsobená technologickým sektorom bola jedinou recesiou, kedy začatá výstavba domov v USA nezaznamenala pokles. Opäť vďaka klamu udržateľnosti umelo nízkych úrokových sadzieb, ktoré vyvolali chorý dojem, že ceny domov nemôžu nikdy klesať. Investícia do nehnuteľností sa začala považovať za najistejšiu, pričom v niektorých malých mestečkách pripadal minimálne jeden realitný maklér na domácnosť. FED už v tomto období vytvoril základ pre oveľa zložitejší a bolestivejší ozdravný proces.
K tomu sa rovnako ako to vidíme dnes pridružili fiškálne stimuly odoberajúce dostupný kapitál od zdravých výrob smerom do neefektívnych, vyberaných vládou, ktorá ako vždy vie, kde je kapitál najlepšie umiestniť. Tieto výdavky brzdia rovnako potrebnú selekciu medzi zdravými a chorými firmami, pričom podporujú to, kde bublina vytvorila fatamorgánu udržateľného spotrebiteľského dopytu. Stimuly vlády podporujú firmy, ktorým trh jasne ukázal, že sú nepotrebné a znižuje tak dostupnosť kapitálu pre životaschopné výroby. Vláda nemôže a nikdy nebude schopná obsiahnuť preferencie spotrebiteľov a iba tie majú rozhodovať, čo, kedy a za akú cenu sa má vyrábať. Nikto tento proces nedokáže simulovať žiadnym modelom. Prestaňme žiť v ilúzii.
Fiškálne stimuly vlády a umelo udržiavné úrokové sadzby sú veľkou škodou na budúcnosti svetových ekonomík a obrovskou nezodpovednosťou.
Thomas E. Woods nám poskytuje jeden príklad, na ktorom sa dá veľmi rýchlo pochopiť nezmyselnosť krokov monetárnych a vládnych autorít:
Predstavme si vlastníka reštaurácie, ktorý sa pomýlene domnieval, že jeho reštaurácia vybudovaná v areáli Olympíjskej dediny bude vyťažená aj po skončení celosvetových hier. Olympiáda skončí a jemu ostanú nevyužité zdroje a pracovníci, ktorí nemajú koho obsluhovať. Máme chcieť takémuto podnikateľovi platiť za to, aby udržiaval svoju prevádzku? Samozrejme, že nie. Tak prečo to robia všetky krajiny na dennodennej báze? Je úplne jedno či ide o malú reštauráciu alebo o General Morors.
Problémom tak nie je, že čelíme absentujúcemu dopytu alebo slabej spotrebe s následnou potrebou vlády na vyplnenie tejto medzery. Problémom je, že centrálna banka vyvolala svojimi úrokovými sadzbami toto neefektívne alokovanie zdrojov vedúce k nepotrebným výrobám postrádajúcich udržateľný dopyt zo strany spotrebiteľov. Recesia je tak časom, kedy sa tieto chyby musia napraviť.
Ak by bolo trhu umožnené dokonať tento proces, ktorý bol nevyhnutný už začiatkom tohto milénia, žiadna realitná bublina by tu dnes nebola a trh by sa ozdravil rovnako rýchlo ako počas recesie v rokoch 1920-1921. Vtedy sa ekonomika ozdravila bleskovo rýchlo bez intervencií FEDu a bez fiškálnych stimulov. Túto recesiu by si mal Bernanke začať študovať a nie Veľkú hospodársku krízu, ktorej riešenie rovnako nepochopil. Iba jeden fakt z vtedajšieho obdobia: federálny rozpočet USA sa v rokoch 1920-1922 znížil o polovicu!
Ak sa tomuto dianiu cesta neuvoľní, budeme svedkami neustálych boomov, recesií, devalvácií mien a smerovaniu k riziku kolapsu celého finančného systému. Toto nie je žiadny katastrofický scenár, to je realita.
Pokým však dospejeme k prijatiu tejto nevyhnutnej reality, volatilita finančných trhov bude extrémne vysoká a to je unikátna príležitosť pre všetkých, ktorí majú záujem chrániť si svoj majetok a budúcnosť svojich rodín. Žiadny politik Vám chleba na večeru nekúpi..Najbližšie dva tri roky budú unikátne z hľadiska príležitostí pre dlhodobé investície, venujte čas štúdiu týchto skutočností a rozhodujte sa na základe zdravého rozumu a nie nesplniteľných sľubov.
Michal Maťovčík,
www.absolutideas.com
piatok 8. mája 2009
Sporenie je pre looserov
Uniknuté čiastkové informácie z dlhoočakávaných stres testov naznačujú, že spomedzi 19 najväčších bánk USA vo fáze testovania odolnosti voči zhorešeným makroekonomickým podmienkam banka Regions má obstáť najhoršiie. Je to výsledkom zle poskytnutých úverov počas rokov ekonomického boomu. Už pri akceptácii kapitálovej pomoci prostredníctvom plánu TARP, či už nútene alebo nie, bolo jasné že daňoví poplatníci budú niesť straty z týchto rozhodnutí, pričom v zdravej ekonomike a slobodnej spoločnosti by sa vyžadovalo znášanie strát na účet banky, akcionárov a vlástníkov ich dlhopisov.
Momentálne tak prebieha posledná epizóda poslednej Birminghamskej spoločnosti v celosvetovom rebrčiku najväčších 500 firiem časopisu Forbes. Zatiaľ čo rozmýšlate ako sa banka do tejto situácie mohla dostať, pozrime sa na článok hlavného ekonóma tejto banky Roba Allsbrooka z 26.apríla, ktorý môže veľa objasniť a vniesť nás do sveta absolútne pomýlených ľudí. A verte mi, že to nie je len prípad USA, takýmto vecia budeme na Slovensku čeliť v nasledujúcich mesiacoch na dennej báze.
“Sporenie –vo všeobecnom zmysle- môže byť dobrou vecou. Je to niečo čo by mali robiť spotrebitelia v každom prípade. Problémom dnes však je, že ak peniaze putujú na sporiace účty, tak nie sú použité na spotrebu. Tento scenár je tým, čo ekonómovia nazývajú paradox úspor. Alebo čo je dobré pre jednotlivca, nemusí byť dobré pre celú ekonomiku.
Usporené peniaze nie sú minuté na nové oblečenie, nábytok a iné nie životu nevyhnutné produkty. Ak sa peniaze použijú na nákup, tak na lacnejšie produkty a často nekvalitnejšie služby a tovary.
Pokles úverov a nárast úspor obmedzuje malý objem príjmov zostávajúcich po zdanení k použitiu spotrebiteľmi. Zatiaľ čo spotrebitelia nemôžu vždy prestať spotrebovávať, môžu sa stať sporivejšími vo svojej spotrebe. Ľudia stále kupujú kávu, ale namiesto v Starbucks ju kupujú v McDonalde alebo si ju varia doma. Zvyšujú zisky vo Wal-Mart, ale nie v nákupných centrách. „
Ekonóm Christopher Westley v reakcii na tieto vyjadrenia píše: takýto staromódny Keynesiánsky sentiment od hlavného ekonóma jednej z najväčších US bánk je prekvapujúci a podnecuje k zamysleniu nad ľudmi, ktorí majú manažovať smerovanie banky určenej slúžiť verejnosti k uchovaniu majetku.
Ak Allsbrook verí, že sporenie môže byť „dobrou vecou“, môžeme sa pýtať, čo si asi tento ekonóm myslí, odkiaľ asi tak investície pochádzajú. Investície sú vytvárané nevyhnutne úsporami, a úspory sú absolútne nevyhnutnou podmienkou ak sa chce niekedy krajina ozdraviť a nastúpiť na cestu udržateľného ekonomického rastu.
Westley ďalej píše: človek sa čuduje, ako by Allsbrook vysvetlil poslednú reálnu recesiu prebiehajúcu v USA začiatkom 80tych rokov. Ako aj dnes, táto recesia bola rovnako často ako tá dnešná prirovnávaná k Veľkej hospodárskej kríze. Ako dnes, nasledovala po niekoľkoročnom období neobmedzeného nalievania úverových prostriedkov do ekonomiky prostredníctvom FEDu. Nezamestnanosť bola dvojciferná, rovnako ako tá dnešna, ak by sme ju merali vtedajšími nie malipulovanými metódami. Akciový trh padal. Rovnako ako dnes titulky písali o konci kapitalizmu a potrebe obrody USA.
FED vedený Paulom Volckerom odpovedal stiahnutím lividity z bankového systému a zdvihol úrokové sadzby, monetárna polika obrátená na hlavu vzhľadom k tej dnešnej, ktorej výsledkom bolo to, čo by Allsbrook nazval paradoxom úspor. Ľudia regovali v súlade s očakávaniami ekonómov, ktorí vedia niečo o zdravých stimuloch pre ekonomiku. Sporili a ako sa ukázalo, bolo to veľmi správny krok vedúci k vytvoreniu reálnych úspor, ktoré viedli následný dlhodobý ekonomický rast počas nasledujúcich dvoch dekád.
Westley píše, že to bol udržateľný rast lebo podporoval investície tvoriacej produkciu, na ktorú ľudia sporili. Toto je v jasnom kontraste k neudržateľnému ekonomickému rastu, ktorého príčinou je, že FED jednoducho nalieva peniaze vytvorené zo vzduchu do bankového systému. Toto taktiež podporuje firemné investície, avšak keďze tieto investície nie sú vyvolané z úspor, po výslednej produkcii nie je dopyt. Výsledkom je boom nasledovaný krachom, ktorý privádza veľa ekonómov, vrátane množstva ekonómov v bankách, že volajú po ďalšom kole nalievania peňazí. Ako Westley pripomína, opäť peňazí vytvorených zo vzduchu, aby sa zhubný proces mohol začať odzdnova.
Proces boomu a krachu. Toto je vysvetlením prečo americký dolár kontinuálne stráca na hodnote. Jendu tretinu hodnoty stratil počas vedenia FEDu Alanom Greenspanom. Ako vieme, ten umelým udržavaním úrokových sadzieb na historických minimách 1% vyvolal súčasnú krízu a nedovolil vyčistiť prasknutú internetovú bublinu na prelome tisícročí.
To čo Allsbrook nazýva paradoxom úspor je v podstate nevyhnutný proces, ktorý charakterizuje obdobie ekonomickej kontrakcie. Je to bolestivé obdobie, kedy firmy znižujú svoje zadĺženie, rušia neproduktívne výroby, znižujú ceny tovarov nadmerne produkovaných počas boomu (dnešný príklad vidíme na realitnom trhu, kde vláda opäť tupým spôsobom braní nevyhnutnému odzravnému procesu). Zároveň realokuje kapitál od nepotrebných výrob smerom k tým, ktoré sú spotrebiteľmi žiadané. Presne toto sa udialo aj v 80tych rokoch minulého storočia.
Westley hovorí, že budúcnosť je problematická, keďze vláda sa tento proces snaží zabrzdiť, motivovaná rovnakým Kenesiánskymi nezmyslami. Prostredncítvom zachraňovania rôznych odvetví, zahŕňajúc kľúčových hráčov finančného priemyslu spôsobuje predlžovanie ekonomickej kontrakcie. Práve preto nič ako anemické obnovenie ekonomického rastu do konca roka 2009 čakať nemôžeme. A aj o tom by sme mali pochybovať. Myslíte si, že ekonomika je zdravšia, keď mrhá vzácnymi zdrojmi nalievaním peňazí do absolútne katastrofálne riadených bánk? Trh dal jasne najavo za posledný rok, ktoré banky nemajú právo na prežitie a namiesto tohto zlodejstva, by sa mali tieto banky znárodniť, reštrukturalizovať, rozdeliť na malé časti a rozpredať. Prečo teraz väčšina ekonmov obhajuje kroky centrálnych bánk? Je to presne to isté ako keby sme obhajovali účtovné podvody v Enrone, ktoré stáli za jedným z najväčších bankrotov v modernej histórii.
Ako hovorí Westley, toto nie je kapitalizmus. Je to ďalším príkladom nedomyslených konsekvencií nasledujúcich sny o ekonomickom plánovaní (žeby sme niečo podobné mali aj doma?..), ktoré sa tentokrát sústreďujú v Kongrese USA a sú vyjadrené v manipuláciách FEDu na realitnom a úverovom trhu.
“naši nepriatelia dneška sú sily privilégií a chamtivosti na našom území” Franklin D. Roosevelt
Michal Maťovčík
www.absolutideas.com
Momentálne tak prebieha posledná epizóda poslednej Birminghamskej spoločnosti v celosvetovom rebrčiku najväčších 500 firiem časopisu Forbes. Zatiaľ čo rozmýšlate ako sa banka do tejto situácie mohla dostať, pozrime sa na článok hlavného ekonóma tejto banky Roba Allsbrooka z 26.apríla, ktorý môže veľa objasniť a vniesť nás do sveta absolútne pomýlených ľudí. A verte mi, že to nie je len prípad USA, takýmto vecia budeme na Slovensku čeliť v nasledujúcich mesiacoch na dennej báze.
“Sporenie –vo všeobecnom zmysle- môže byť dobrou vecou. Je to niečo čo by mali robiť spotrebitelia v každom prípade. Problémom dnes však je, že ak peniaze putujú na sporiace účty, tak nie sú použité na spotrebu. Tento scenár je tým, čo ekonómovia nazývajú paradox úspor. Alebo čo je dobré pre jednotlivca, nemusí byť dobré pre celú ekonomiku.
Usporené peniaze nie sú minuté na nové oblečenie, nábytok a iné nie životu nevyhnutné produkty. Ak sa peniaze použijú na nákup, tak na lacnejšie produkty a často nekvalitnejšie služby a tovary.
Pokles úverov a nárast úspor obmedzuje malý objem príjmov zostávajúcich po zdanení k použitiu spotrebiteľmi. Zatiaľ čo spotrebitelia nemôžu vždy prestať spotrebovávať, môžu sa stať sporivejšími vo svojej spotrebe. Ľudia stále kupujú kávu, ale namiesto v Starbucks ju kupujú v McDonalde alebo si ju varia doma. Zvyšujú zisky vo Wal-Mart, ale nie v nákupných centrách. „
Ekonóm Christopher Westley v reakcii na tieto vyjadrenia píše: takýto staromódny Keynesiánsky sentiment od hlavného ekonóma jednej z najväčších US bánk je prekvapujúci a podnecuje k zamysleniu nad ľudmi, ktorí majú manažovať smerovanie banky určenej slúžiť verejnosti k uchovaniu majetku.
Ak Allsbrook verí, že sporenie môže byť „dobrou vecou“, môžeme sa pýtať, čo si asi tento ekonóm myslí, odkiaľ asi tak investície pochádzajú. Investície sú vytvárané nevyhnutne úsporami, a úspory sú absolútne nevyhnutnou podmienkou ak sa chce niekedy krajina ozdraviť a nastúpiť na cestu udržateľného ekonomického rastu.
Westley ďalej píše: človek sa čuduje, ako by Allsbrook vysvetlil poslednú reálnu recesiu prebiehajúcu v USA začiatkom 80tych rokov. Ako aj dnes, táto recesia bola rovnako často ako tá dnešná prirovnávaná k Veľkej hospodárskej kríze. Ako dnes, nasledovala po niekoľkoročnom období neobmedzeného nalievania úverových prostriedkov do ekonomiky prostredníctvom FEDu. Nezamestnanosť bola dvojciferná, rovnako ako tá dnešna, ak by sme ju merali vtedajšími nie malipulovanými metódami. Akciový trh padal. Rovnako ako dnes titulky písali o konci kapitalizmu a potrebe obrody USA.
FED vedený Paulom Volckerom odpovedal stiahnutím lividity z bankového systému a zdvihol úrokové sadzby, monetárna polika obrátená na hlavu vzhľadom k tej dnešnej, ktorej výsledkom bolo to, čo by Allsbrook nazval paradoxom úspor. Ľudia regovali v súlade s očakávaniami ekonómov, ktorí vedia niečo o zdravých stimuloch pre ekonomiku. Sporili a ako sa ukázalo, bolo to veľmi správny krok vedúci k vytvoreniu reálnych úspor, ktoré viedli následný dlhodobý ekonomický rast počas nasledujúcich dvoch dekád.
Westley píše, že to bol udržateľný rast lebo podporoval investície tvoriacej produkciu, na ktorú ľudia sporili. Toto je v jasnom kontraste k neudržateľnému ekonomickému rastu, ktorého príčinou je, že FED jednoducho nalieva peniaze vytvorené zo vzduchu do bankového systému. Toto taktiež podporuje firemné investície, avšak keďze tieto investície nie sú vyvolané z úspor, po výslednej produkcii nie je dopyt. Výsledkom je boom nasledovaný krachom, ktorý privádza veľa ekonómov, vrátane množstva ekonómov v bankách, že volajú po ďalšom kole nalievania peňazí. Ako Westley pripomína, opäť peňazí vytvorených zo vzduchu, aby sa zhubný proces mohol začať odzdnova.
Proces boomu a krachu. Toto je vysvetlením prečo americký dolár kontinuálne stráca na hodnote. Jendu tretinu hodnoty stratil počas vedenia FEDu Alanom Greenspanom. Ako vieme, ten umelým udržavaním úrokových sadzieb na historických minimách 1% vyvolal súčasnú krízu a nedovolil vyčistiť prasknutú internetovú bublinu na prelome tisícročí.
To čo Allsbrook nazýva paradoxom úspor je v podstate nevyhnutný proces, ktorý charakterizuje obdobie ekonomickej kontrakcie. Je to bolestivé obdobie, kedy firmy znižujú svoje zadĺženie, rušia neproduktívne výroby, znižujú ceny tovarov nadmerne produkovaných počas boomu (dnešný príklad vidíme na realitnom trhu, kde vláda opäť tupým spôsobom braní nevyhnutnému odzravnému procesu). Zároveň realokuje kapitál od nepotrebných výrob smerom k tým, ktoré sú spotrebiteľmi žiadané. Presne toto sa udialo aj v 80tych rokoch minulého storočia.
Westley hovorí, že budúcnosť je problematická, keďze vláda sa tento proces snaží zabrzdiť, motivovaná rovnakým Kenesiánskymi nezmyslami. Prostredncítvom zachraňovania rôznych odvetví, zahŕňajúc kľúčových hráčov finančného priemyslu spôsobuje predlžovanie ekonomickej kontrakcie. Práve preto nič ako anemické obnovenie ekonomického rastu do konca roka 2009 čakať nemôžeme. A aj o tom by sme mali pochybovať. Myslíte si, že ekonomika je zdravšia, keď mrhá vzácnymi zdrojmi nalievaním peňazí do absolútne katastrofálne riadených bánk? Trh dal jasne najavo za posledný rok, ktoré banky nemajú právo na prežitie a namiesto tohto zlodejstva, by sa mali tieto banky znárodniť, reštrukturalizovať, rozdeliť na malé časti a rozpredať. Prečo teraz väčšina ekonmov obhajuje kroky centrálnych bánk? Je to presne to isté ako keby sme obhajovali účtovné podvody v Enrone, ktoré stáli za jedným z najväčších bankrotov v modernej histórii.
Ako hovorí Westley, toto nie je kapitalizmus. Je to ďalším príkladom nedomyslených konsekvencií nasledujúcich sny o ekonomickom plánovaní (žeby sme niečo podobné mali aj doma?..), ktoré sa tentokrát sústreďujú v Kongrese USA a sú vyjadrené v manipuláciách FEDu na realitnom a úverovom trhu.
“naši nepriatelia dneška sú sily privilégií a chamtivosti na našom území” Franklin D. Roosevelt
Michal Maťovčík
www.absolutideas.com
štvrtok 7. mája 2009
Stress Test Fraška
James Quinn píše: Tvorcovia konšpiračných teórií veria, že americká vláda zinscenovala pristátie Apolla 11 na mesiaci rovnako ako útoky v New Yorku z 11. Septembra 2001. James Quinn nie presadzovateľom týchto teórií, ale objavil jednu oveľa väčšiu a dnes každému obchodníkovi bližšiu. Americká vláda sa totiž snaží vyvolať vieru, že banky sa ozdravujú (veď Bank of America potrebuje iba 35 miliárd nie?), že trh realít dosiahol svoje dno (toto nám tento týždeň zdelil šéf FEDu Bernanke, pričom opomína takmer 600 tisíc nepredaných domov, ktoré ležia na bilanciách bánk pripravené na predaj), že stimulačné opatrenia fungujú, zvyšovanie zadĺženia vedie k prosperite atď. Showman Obama a jeho priatelia na ministerstve financií a vo FEDe sa jednoducho snažia zaviesť americkú a celosvetovú verejnosť ohľadne zdravia bankového systému. Naozaj tomu veríte, že banky sú už v poriadku? Koľkokrát sme počuli, že banky už nebudú potrebovať peniaze a teraz sa dostávajú na povrch informácie zo zákulisia výsledkov stress testov, že väčšina z hlavných bánk nedokáže zvládnuť ani mierne parametre testovania? Veď tie parametre sú smiešne. Nezamestnanosť niečo cez 10%. To je naozaj stresujúce...
Podľa Quinna vláda USA momentálne vykonáva jeden z najväčších podvodov v histórii. Konšpirátormi sú Barack Obama, Timothy Geithner, ministerstvo financií, Ben Bernanke , FED (aby sme nezabudli, toto je súkromná organizácia svetových bánk a žiadny súbor Lúčnica, a tak ju treba aj brať), Sheila Baer z Úradu pre ochranu vkladov FDIC, člen kongresu Barney Frank a dalo by sa pokračovať. Dohodli sa spreneveriť peniaze daňových poplatníkov v prospech bankárov, ktorý dostali finančný systém na kolená a to bez súhlasu kongresu. Nariadením zastavili pokračovanie prepadávania hypoték ako nevyhnutného procesu vyčistenia realitného trhu a umelo tak predlžujú agóniu. Zobrali peniaze daňovým poplatníkom, natlačili ich do insolventných a zle riadených bánk, pričom zároveň začali opäť tlačiť na zvyšovanie poskytovania peňazí. Enormné zadĺženie naozaj vyrieši ešte väčšie zadĺženie. Kongres USA absolútne zlyháva v tom, aby okamžite zamedzil práva FEDu a ministerstva financií pokračovať v tomto zlodejstve. Nemôžem si odpustiť jednu poznámku. Bývalý minister financií, Hank Paulson, ktorý začal tento proces bol predtým ako nastúpil na ministerstvo hlavou banky Goldman Sachs. A takýchto prepojení je na tony, no k tomu sa vrátime inokedy.
Barack Obama, Timothy Geithner a FED sa rozhodli začať hru na čas, hru predstierania solventnosti bankového systému a veria, že priemernému američanovi je to úplne jedno. Asi si hovoria, veď ten priemerní američan má aj tak teraz dosť problémov nájsť si prácu a nie to študovať finty vlády. Medzinárodný menový fond odhaduje celkové straty na úverových produktoch v objeme 4,1 bilióna amerických dolárov, z toho 2,7 bilióna inštitúciám v USA. Momentálne uznávaný aj nenávidený (iba preto, že mal pravdu vo svojich odhadoch, v porovaní s FEDom a všetkými štátnymi organizáciami) ekonóm Nouriel Roubini odhaduje, že straty na úveroch poskytnutých americkými bankami a straty na poklese hodnoty aktív na bankových bilanciách dosiahnu 3,6 bilióna dolárov (1,8 bilióna úvery a ostatok na hodnote aktív). Banky a brokeri majú čeliť polovici z týchto strát, ostatok majú znášať iné finančné inśtitúcie v USA. Podľa týchto odhadov tak ešte finančné inštitúcie čakajú odpisy strát v objeme približne 2 bilióny amerických dolárov. Ako teda môže minister financií Timothy Geithner pred kongresovou komisiou povedať nasledovné: “momentálne má väčšina amerických bánk viac kapitálu ako je potrebné pre uznanie dostatočnej kapitalizácie bánk z hľadiska regulačných orgánov. „ Klame alebo nechce povedať pravdu? Veď to je vlastne jedno.
V nasledujúcej tabulke od Medzinárodného Menového Fondu IMF môžete vidieť aktuálne a odhadované straty pre finančný sektor v USA, EU, Japonsko a globálne.
Podľa Quinna vláda USA momentálne vykonáva jeden z najväčších podvodov v histórii. Konšpirátormi sú Barack Obama, Timothy Geithner, ministerstvo financií, Ben Bernanke , FED (aby sme nezabudli, toto je súkromná organizácia svetových bánk a žiadny súbor Lúčnica, a tak ju treba aj brať), Sheila Baer z Úradu pre ochranu vkladov FDIC, člen kongresu Barney Frank a dalo by sa pokračovať. Dohodli sa spreneveriť peniaze daňových poplatníkov v prospech bankárov, ktorý dostali finančný systém na kolená a to bez súhlasu kongresu. Nariadením zastavili pokračovanie prepadávania hypoték ako nevyhnutného procesu vyčistenia realitného trhu a umelo tak predlžujú agóniu. Zobrali peniaze daňovým poplatníkom, natlačili ich do insolventných a zle riadených bánk, pričom zároveň začali opäť tlačiť na zvyšovanie poskytovania peňazí. Enormné zadĺženie naozaj vyrieši ešte väčšie zadĺženie. Kongres USA absolútne zlyháva v tom, aby okamžite zamedzil práva FEDu a ministerstva financií pokračovať v tomto zlodejstve. Nemôžem si odpustiť jednu poznámku. Bývalý minister financií, Hank Paulson, ktorý začal tento proces bol predtým ako nastúpil na ministerstvo hlavou banky Goldman Sachs. A takýchto prepojení je na tony, no k tomu sa vrátime inokedy.
Barack Obama, Timothy Geithner a FED sa rozhodli začať hru na čas, hru predstierania solventnosti bankového systému a veria, že priemernému američanovi je to úplne jedno. Asi si hovoria, veď ten priemerní američan má aj tak teraz dosť problémov nájsť si prácu a nie to študovať finty vlády. Medzinárodný menový fond odhaduje celkové straty na úverových produktoch v objeme 4,1 bilióna amerických dolárov, z toho 2,7 bilióna inštitúciám v USA. Momentálne uznávaný aj nenávidený (iba preto, že mal pravdu vo svojich odhadoch, v porovaní s FEDom a všetkými štátnymi organizáciami) ekonóm Nouriel Roubini odhaduje, že straty na úveroch poskytnutých americkými bankami a straty na poklese hodnoty aktív na bankových bilanciách dosiahnu 3,6 bilióna dolárov (1,8 bilióna úvery a ostatok na hodnote aktív). Banky a brokeri majú čeliť polovici z týchto strát, ostatok majú znášať iné finančné inśtitúcie v USA. Podľa týchto odhadov tak ešte finančné inštitúcie čakajú odpisy strát v objeme približne 2 bilióny amerických dolárov. Ako teda môže minister financií Timothy Geithner pred kongresovou komisiou povedať nasledovné: “momentálne má väčšina amerických bánk viac kapitálu ako je potrebné pre uznanie dostatočnej kapitalizácie bánk z hľadiska regulačných orgánov. „ Klame alebo nechce povedať pravdu? Veď to je vlastne jedno.
V nasledujúcej tabulke od Medzinárodného Menového Fondu IMF môžete vidieť aktuálne a odhadované straty pre finančný sektor v USA, EU, Japonsko a globálne.
Roubiniho odhad ďalších 1,8 miliardy strát pre US banky môže v prípade naplnenia (aj čiastočného) spôsobiť značný problém bankovému systému. Celý bankový systém USA má totiž iba kapitál v objeme 1,4 bilióna dolárov. A práve z tohto dôvodu je efektívne insolventný ak by sme popužili zdravé a nie choré účtovné postupy. Quinn hovorí, že Geithner sa bude ohradzovať voči tomu, že klamal. V USA je predsa 8500 bánk. Z nich však 19 kontroluje 45% všetkých depozitov v krajine. A práve tieto banky sú insolventné. Je treba povedať, že väčšina z týchto 8500 bánk nie je na tom zle. Citigroup, Bank of America, Wells Fargo a ďalšie z kasty “príliš veľkých“ pre celkový systém zničili ekonomický systém. FED, ministerstvo financií a Úrad pre ochranu vkladov momentálne garantujú alebo zabezpečujú až 70% bankových bilancií. James Quinn správne vo svojej analýze hovorí, že je čas realokovať depozity do dobre riadených bánk od veľkých gamblerov. Na pamäti treba mať ešte jeden fakt. Tých 1,8 bilióna amerických dolárov v potenciálnych stratách v sebe neobsahuje hroziace (a neodvratné) straty naviazané na komerčné reality, kreditné karty (JP Morgan počas minulého týždňa varoval, že tento segment sa vyvíja veľmi zle) a prichádzajúce straty z resetovaní ďalšej vlny hypoték v roku 2010.
Zázračné zisky bánk
Áno všetci to vidíme, banky zverejňujú veľmi dobré hospodárske výsledky za prvý kvartál. O čom to tu teda hovoríme, veď sa dostali z krízy veľmi ľahko. Pozrime sa však trošku hlbšie pod hrubé čísla, ktorých ospevovanie je absolútnym idiotizmom niektorých analytikov.
Bank of America (BAC) za 1Q2009
- · 1,9 miliardy USD zisk z predaja kcií CCB
- · 2,2 miliardy USA zisk z prehodnocovania hodnoty prevzatej banky Merrill Lynch
- · Non-Performing Assets /aktíva, ktoré sú v určitých problémoc s napĺňaním ich záväzkov, napríklad keď sa hypotéka alebo úver nespláca/ boli v prvom kvartáli 2009 na úrovni 25,7 miliardy dolárov v porovnaní s 7,8 milardami pred rokom. Iba 329% nárast..
To nebudeme hovoriť o tom, ako účelová zmena (lepšie povedané zmena kvôli strachu) účtovania niektorých položiek v bilanciách bánk nadhodnotila hodnoty aktív. Bez týchto fintičiek by boli výsledky Bank of America, rovnako ako aj Citigroup stratové.
Goldman Sachs
Bývalý zamestnávateľ bývalého ministra financií Hanryho Paulsona bol ešte kreatívnejší. Ako vieme, Goldman Sachs a Morgan Stanley mali minulý rok väčšie šťastie ako Lehman Brothers a aj za výdatnej podpory svojho ministra sa pretransformovali na štandardné bankové domy. Práve túto transformáciu Goldman umne využil a vynechal v kvartalnych zvereneniach mesiac december. Ako vieme, posledný kvartál 2008 bol pre banky v USA napriemerne bolestivý. Goldman týmto spôsobom efektívne vymazal reakciu investorov na 1,5 miliardovú stratu za mesiac december. V ničom nezaostáva ani JP Morgan Chase, ktorý si znížil straty znížením hodnoty vlastného dlhu. Teda ďalšia účtovnícka kľučka. V podstate je založená na tom, že kvôli aktuálnej napätej situácii na trhu by mohla banka svoj dlh skúpiť lacnejšie. Niečo podobné ako keď za začneme tváriť, že vďaka prepadu ceny nášho príbytku sa stávame bohatším. Táto kľúčka môže byť, ak nedôjde k znárodneniu, ďalšou ťarchou pre budúcnosť banky. Ak sa totiž situácia na trhu bankových dlhopisov stabilizuje, tak tieto zisky sa budú musieť zvrátiť. Rovnaký trik použila aj banka Citigroup. A všetci im to máme zožrať?
V skratke a jasne, zisky bánk v prvom kvartáli boli absolútne výsmechom do očí investorov a hlavne akcionárov týchto bánk. Najtragickejším momentom však je, že v posledných týždňoch si akcionári zvolili prevažnú časť vedenia bánk so starým obsadením na svojich valných zhromaždeniach. Aj v Citigroup aj v Bank of America. Od tohto času už nie je dôvod s týmito akcionármi súcitiť. No ale vŕaťme sa späť. Ak sú teda banky v tak dobrom stave ako sa nám snažia nahovoriť, prečo sa neustále musí pokračovať v nižšie uvedených opatreniach na účet daňových poplatníkov? Prečo sa zahmlieva skutočná situácia bánk prostredníctvom nereálnych účtovných metód? Prečo sa nikto nepostaví proti zahmlievaniu bankami, keď si Goldman Sachs dovolí vynechať vo výsledkoch 1,5 miliardy strát za mesiac december? Ale veď čo s čudujeme. V štátom podporvanom a aktuálne už znárodnenom hypotekárnom dome Freddie Mac sa vyšetrujú účtovné podvody za niekoľko miliárd dolárov. (pozn. Hlavný výkonný riaditeľ tejto spoločnosť minulý mesiac spáchal samovraždu).
Stress Testy
No a obklukou sa opäť vráťme k toľko očakávaným stress testo bánk, ktoré majú vraj odhaliť potrebu rekapitalizácie bánk vzhľadom k potenciálnemu zhoršeniu ekonomických podmienok. Ekonomická situácia sa ešte zhorší, zatiaľ sa neurobilo totiž nič na riešenie súčasných problémov a pokračuje sa v chybách, ktoré nás priviedli do súčasnej situácie. V stress testoch sa má vraj počítať so stresovým stavom možnej 10% nezamestnanosti a ďalším 20% poklesom cien domov. Zdá sa Vám to ako stresový scenár? Pri kríze, ktorá je považovaná za najtuhšiu od Veľkej hospodárskej krízy? Hneď na tomto mieste však treba podotknúť manipulatívnosť a lživosť zverejnovaných makroekonomických fundamentov. Nezamestnanosť v USA nie je aktuálne pod 10% ale v pásme 15-20%. A 20% pokles cien nehnuteľností je viac ako istý. Futures na Case Shillerov index poukazujú aktuálne na 31% pokles cien v oblasti New Yorku do konca roka 2010. K tomu pripočítajte historické maximá zásoby nepredaných domov, blížiace sa resetácie hypoték na vyššie úrokové sadzby, vlnu prebiehajúcich prepadnutí hypoték (banky hlásia extrémny nárast prepadnutí po ukončení moratória na prepadnutia hypoték zavedeného začiatkom roka a zrušeného koncom marca) a môžete si byť istý 20% poklesom. Stress testy sú tak fraškou. A ak na základe týchto parametrov bude Citigroup potrebovať ďalšie miliardy a povtrdí sa potreba viac ako 30 miliárd dolárov potrebného kapitálu pre Bank of America, tak sa môžeme začať pripravovať na ďalšie rekapitalizácie a turbulencie v priebehu nasledujúcich rokov.
Teraz sa dostaneme k tej najzaujímavejšej časti, ktorou nás prevedie bývalý vysoko postavený člen bankovej regulácie Wiliam Black. Aktuálne je profesorom ekonómie a práva na University of Misouri. Pán Black zastával rozlišné pozície v bankovej regulačnej schéme počas Savings & Loans krízy v 80tych rokoch. Manžoval vyšetrovania, navrhoval ako sa banky mali skúmať a trénoval ľudí skúmajúcich problémové banky. Tento človek nazýva stress testy 19 najväčších bánk kompletným klamstvom:
- · Ak by ste robili reálne stress testy, nenašli by ste iba 2 biliónovú dieru, ale museli by ste zaviesť 50% kapitálové rezervy pre banky. (regulátor má právo zvýšiť povinné kapitálové rezervy, ak je v banke evidentné zvýšené riziko)
- · Nemôžete vykonať zmysluplné stress testy bez skúmania vzoriek jednotlivých druhov úverov a je pravdepodobné, že nákucovia sekuritizovaných cenných papierov (nie iba hypoték) nemajú ani dokumenty k podkladovým inštrumentom stojacim za týmito cennými papiermi.
- · Je oveľa zložitejšie skúmať banku, ktorá sa angažuje v účtovných podvodoch. Nemôžete sa spoliehať na bankové knihy ani na zverejňované výsledky. Navyše je potrebné mať veľmi dobrých kontrolórov, keďže máloktorí sa vie postaviť a povedať výkonným riaditeľom bánk zarábajúcim ešte nedávno dvadsať a viac miliónov dolárov ročne pravdu do očí, že vykonávajú podvody. Navyše je tu problém s nedostatkom kvalitných odborníkov na skúmanie, ktorí by boli schopný obsiahnuť súčasné hrozby.
Ako sme už naznačili, postupne unikajú informácie ohľadne možných výsledkov týchto testov. Pri Citigroup a Bank of America sa hovorí o výraznej potrebe získania kapitálu. Administratíva sa naďalej drží tvrdení, že zbytok 110 miliárd dolárov z programu TARP bude na tieto účely postačovať. Toto je klamstvo. US bankový systém bude potrebovať okolo 1 bilióna dolárov v dodatočnom kapitáli na krytie hroziacich strát. Transparentnosť je však to posledné, čo vláda USA presadzuje.
FED
Prezident FEDu Ben Bernanke má niekoľko povinností v podobe hlavy FEDu. Medzi jeho úlohy patrí:
1. Snažiť sa o balancovanie súkromných záujmov bánk a centralizovanej zodpovednosti vlády
- · Dohliada a reguluje bankové inštitúcie
- · Má ochraňovať práva spotrebiteľov (vzhľadom k úverovým prostriedkom)
2. Manažovanie národnej peňažnej zásoby prostredníctvom monetárnej politky v záujme dosiahnuť
- · Maximálnu zamestnanosť
- · Stabilné ceny, vrátane prevencie pred infláciou rovnako ako pred defláciou. (poznámka. Kto to kedy vymyslel, že nás treba chrániť pred defláciou? Veď tá nám zlačnuje tovary, veď to je fajn. Aha pardon, žijeme v monetárnych systémoch založených na úverovej bubline, ktorá je na pokraji kolapsu pri akomkoľvek znížení cien aktív)
3. Udržiavať stabilitu finančného systému a obsiahnuť systémové riziko na finančných trhoch.
Ako napĺňali svoj mandáť Alana Greenspan a aktuálne Ben Bernanke? Ich úlohou bolo dohliadať a regulovať bankové inštitúcie. Pán Greenspan toho má však na rováši viac, hlavne realitnú bublinu vyvolanú historicky umelo stlačenými úrokových sadzbami na 1% po prasknutí technologickej bubliny. Nikomu nevadilo, že banky predávali hypotéky ľuďom čo nemali ani na slanú vodu. Bez akéhokoľvek dokladovania bonity klienta a jeho aktív zabezpečujúcich návratnosť úveru. FED tu absolútne zlyhal, vlastne nezlyhal, veď FED je riadený tými bankami, ktoré sú aktuálne pod tými “tuhými” stress testami. Greenspan však nemá problém, za jednu prednášku dostáva 100 tisíc dolárov. Uvidíme, či sa rovnako zadarí aj Bernankemu.
Za všetky Greenspanove výroky spomeňme jeden z mája roku 2005 ohľadne derivátov:
“využitie rastúceho množstva derivátov a pridružených sofistikovanejších postupov manažovania a merania rizika sú kľúčovým faktorom podporujúcim pružnosť našich najväčších finančných inštitúcií..deriváty nám umožnili rozdelenie rizika”
Áno umožnili nám vidieť, ako môže v priebehu pár mesiacov zlyhať jeden z najstarších brokerských domov Lehman Brothers a najväčšia svetovú poisťovňa AIG. K ďalším bodom mandátu FEDu sa možno ani netreba vyjadrovať. Oficiálna miera nezamestnanosti je okolo 20% (tieňové údaje k vládnym meraniam zverejňuje momentálne veľmi často citovaná spoločnosť ShadowStatistics). Infacia? Zabudnite, že inflácia je taká nízka ako deklarujú vládne údaje. V roku 2008 dosahovala inflácia 12%. Pomocou falšovania týchto údajov je umožnené Bernankemu ponechávať úrokové sadzby na 0%.
FED ekonomike v posledných rokoch žiadnym spôsobom nepomohol a je jedným z hlavných pôvodcov súčasnej krízy.
Záver
Akciový trh pokračuje v krásnej rely nahor súbežne so zverejnenými falošnými bankovými výsledkami. Banky úmyselne podhodnocujú budúce straty aby aktuálne výsledky vyzerali vábivo a stabilizačne. K tomu, bývalý minister financií Henry Paulson a šéf FEDu Bernanke donútili šéfa Bank of America k podvodu, kedy nezverejnil informácie ohľadne prevzatia banky Merrill Lynch verejnosti a akcionárom. Priamo tak poškodili akcionárov Bank of America a mali by byť zato zobraní na zodpovednosť. Vláda sa zúfalo snaží presviedčať svet, že US bankový systém je v ozdravovacej fáze. Kroky, ktoré podnikla nenapravili a ani systém nenapravia. Nové základy stavajú na starom pieskovisku. Zabudnime na to, že po zverejnení stress testov nám budú známe možné škody na bankovom systéme a reálna potreba kapitálu. Straty budú podhodnotené aj keď budú vyzerať horibilne. Áno až v takom hlbokom probléme sme a jeho zjednodušovanie nás môže prísť veľmi draho. Straty budú veľké a o to väčšie, čím viac sa budú vlády snažiť týmto zmenám brániť. Ekonomiky musia realokovať neefektívne rozdelené zdroje, ktoré boli zle umiestnené kvôli nezodpovednej monetárnej politke FEDu a ostatných centrálnych bánk. Pokým sa tak nestane, budeme zotrvávať v blúdnom kruhu. Ešte nie je čas na oddych, kapitál je naďalej pod širokým ohrozením. Na druhej strane, také príležitosti aké sa už teraz začínajú vytvárať najmä na komoditnom trhu, nemusíme vidieť niekoľko najbližších dekád.
Pre klientov CI KOMODITY s pozdravom,
Michal Maťovčík
www.absolutideas.com
streda 6. mája 2009
Ilúzia zdravého úverového trhu
V poslednej dobe z každej strany počúvame, že veci za začínajú obracať k lepšiemu a že súčasná bezprecedentná rely nie je iba pauzou v pokračovaní tuhého medvedieho trendu. Tieto pozitívne signály americkí analytici nazývajú tzv. „green shoots“. Pozitívne makroekonomické signály o možnom začiatku obnovy ekonomiky. Škoda, že väčšina informačných serverov zlyháva už v tom, že do popredia dávajú medzimesačné zmeny dôležitých makroekonomických ukazovateľov namiesto medziročných. Je predsa pochopiteľné, že po prepade základných fundamentov ekonomiky na niekoľko dekádne minimá, každý nepatrný nárast bude na medzimesačnej zmene vyvolávať značný nárast. Relevantné porovnávanie je na medziročnej báze. Médiá sú však súce pre osobitný článok. Teraz sa venujme ekonomike. Jedným zo základných ukazovateľov ekonomiky pripravenej na obnovu je zdravý finančný sektor a zdravý úverový trh. Na poli bánk je už úplne jasné, že potrebujú dodatočný kapitál. FED však jednoznačne potvrdil, že je pripravený bankám poskytnúť stabilnú pôdu za akúkoľvek cenu. V preklade za akúkoľvek cenu na účet daňových poplatníkov USA a zároveň nás všetkých, keďže imbalancie v pozadí zelenej bankovky neprospievajú „bohatstvu na celom svete“.
Ako to však je s úverovým trhom? Rôzne rizkové miery sú niekoľko týždňov na ústupe smerom k normálnym hodnotám, čo navodzuje dojem, že systémové riziko začína z povedomia ustupovať. Myslíte? Nie je to tak, že ak by nenbolo neustálej prítomnosti FEDu v rôznych segmentoch úverového trhu tak celý systém ostáva naďalej na pokraji systémového kolapsu? Faktom zatiaľ je, že napriek Bernankeho slovám o nezáujme v dlhodobom intervenčnom angažovaní v súkromnom bankovom sektore, nie je žiadna možná cesta ako odstrániť vládnu aprítomnosť v sektore bez toho, aby sme boli svedkami chaosu vytvoreného kolapsom brokerského domu Lehman Brothers minulý rok. Z tohto dôvodu je pravdepodobné, že v najbližších rokoch budeme svedkami zvyšovania vplyvu vlády vo všetkých oblastiach finančného trhu.
Nasledujúci rozbor úverového trhu bude vychádzať z článku skvelého analytika Briana Prettiho, ktorý sa pozrel na zúbky „zlepšeniam“ situácie na úverových trhoch. Trhoch majúcich nám signalizovať obrať k prosperite. Popretkávame to však našim pohľadom.
Za posledný rok bezpochyby všetci vieme, že trh sa neriadi v každom čase skutočnou realitou veci. A to vo veľa obdobiach. Ľudská chamtivosť, emócie, strach, nepokoj ..to všetko naviguje koráb akciových trhov. Tie v posledných týždňoch svojim chovaním upútali pozornosť širokej investorskej verejnosti. Všeobecný optimizmus vyrástol na základoch akciovej rely, ktorú ešte aj dnes môžeme sledovať v „plnej“ sile. A práve tento optimizmus navodzuje zmýšľanie, že ekonomika a celkové podmienky na finančnom trhu sa musia zlepšovať, pretože aktuálne chovanie akciovému trhu tomu z historického hľadiska nahráva. Inak povedané, história nás učí, že akciové trhy sú lídrom, čiže ak akcie rastú znamená to lepšie časy na obzore. Avšak v aktuálnom ekonomickom cykle vieme o kľúčovej úlohe úverového trhu v spôsobení masívnych strát na aktívach v celosvetovom meradle. Je teda príjemné sledovať úlet akciových trhov do vyšších nadmorských výšok, no pre smerovanie našich investícií si kľúčovú pozornosť z našej strany zaslúži výhradne úverový trh. Akciové a úverové trhy sa totiž liečia simultánne.
Skôr ako sa pustíme hlbšie do rozboru signálov z úverového trhu ešte malé odbočenie. Povrchný a zbežný pohľad na niektoré kľúčové parametre zdravia úverového trhu nás môžu priviesť k predstave, že ozdravenie úverových trhov je rovnako ako na akciových trhov v plnom procese. Ak sa však pozrieme hlbšie pod povrch hrubých čísiel, naskytne sa nám naprosto odlišný obraz. A to značne odlišný. FED totiž zapcháva svojimi intervenciami všetky diery pomyselnej nádrže úverového trhu. Tieto neštandardné záplaty však môžu vyvolať povrchný dojem, že ozdravenie úverového trhu a teda aj ekonomiky je naozaj reálne.FEDom manažované indikátory úverového trhu však vytvárajú pomýlený obraz o skutočnom ozdravení. Už na začiatok si môžeme prezradiť, že úverové trhy sú veľmi ďaleko od potrebného stavu, ktorý by sme mohli považovať za reálny a stabilný základ pre budovanie udržateľnej akciovej rely. Ak by sme mali hľadať Achilovu pätu, tak ju nájdeme práve v podobe stavu úverového trhu. Poďme sa na to teda pozrieť.
Našim prvým nevyhnutným zastavením musí byť náhľad do stavu bilancie amerického FEDu, kde máme posledné údaje z apríla v porovnaní s obdobím pred rokom.
Rozdiely v treťom stĺpčeku predstavujú hlboké problémy z leta minulého roka, ktoré spôsobili, že FED, ministerstvo financií a vláda USA „museli“ pristúpiť k opatreniam donedávna absolútne nepredstaviteľným. Položka Reserve Bank Credit vo vyššie uvedenej tabuľke predstavuje približne celkovú veľkosť položiek bilancie FEDu. Áno, zdvojnásobil sa v priebehu jedného roka a ako dodáva Pretti, strojnásobenie je na ceste v priebehu nasledujúcich mesiacov.
Ešte pred rokom, tri štvrtiny bilancie FEDu tvorili štátne dlhopisy (63%) a repoobchody (12%). Dnes štátne cenné papiere nedosahujú ani 25% bilancie FEDu a repá sú minulosťou. Letmým pohľadom môžete vidieť, čo všetko leží na knihách FEDu, prevažne širšie inštrumenty úverového trhu. Začnime od vrchu.
FED nakupuje tzv. Agency securities, t.j. Cenné papiere vládou donedávna sponzorovaných, dnes už znárodnených hypotekárnych gigantov Fannie Mae a Freddie Mac. Tie sa dostali do zdravotnej starostlivosti na náklady daňových poplatníkov minulé leto. A FED je jednoznačne neodmysliteľnou silou na poli nákupov dlhopisov týchto podnikov, vyvažujúcim sčasti výpadok nákupov týchto dlhopisov zahraničím, ktorá zahájila výpredaj v priebehu posledného polroka.
Momentálne majú tieto cenné papiere na bilancii FEDu malý podiel. Ako Pretti veľmi správne vystihol, vplyv FEDu cez nákupy týchto cenných papierov mal na trh dlhopisov vládnych agentúr zanedbateľný vplyv v porovnaní s vyslovením záruky vlády za záväzky týchto dvoch gigantov. Toto konanie FEDu je prvým bodom, ktorý vyvoláva dojem stabilizácie na úverovom trhu prostredníctvom zužovania rozdielu požadovaných výnosov na dlh vládnych agentúr v porovnaní s dlhom vlády (štátne dlhopisy). Nemusíte pochybovať o tom, že bez intervencie FEDu a jednoznačnej garancie vlády by bol tento úverový segment katastrofou. Preto, že tieto dva giganty čelia a budú čeliť enormným stratám, za ktoré zatiaľ nikto nie je braný na zodpovednosť. Treba si navyše uvedomiť, že tieto dve vládne agentúry boli do času znárodnenia najväčšími „súkromnými“ správcami aktív na svete.
Ďalšou položkou na bilancii FEDu sú tzv. Mortgage-backed securities (MBS), v našej reči hypotékami zabezpečené cenné papiere. Všetci vieme z marcového komuniké zasadania FOMC, že FED si predsavzal nakúpiť tieto cenné papiere v objeme 750 miliárd dolárov prostredníctvom svojich „tlačiarní“ (nie vo fyzickej podobe, ale v podobe viacerých čísielok na účte). K 15. aprílu sa môže hrdiť vlastníctvom 356 miliárd v tomto type cenných papierov. FEDom deklarovaným úmyslom tohto kroku je, aby sa prostredníctvom zlacnenia získavania prostriedkov vládnymi agentúrami financujúcimi hypotekárny trh docielila lepšia a hlavne lacnejšia dostupnosť hypoték pre obyvateľstvo. V preklade, že sa týmto postupom docieli zníženie úrokových sadzieb na hypotéky a ich priblíženie sa k výnosom štátnych cenných papierov. To sa podarilo. Ich cieľom je stlačiť sadzby konvenčných hypoték do okolia 4%, odkiaľ sme ešte vzdialený. Môžeme si tak byť istý, že nákupy hypotékami zabezpečených cenných papierov budú pokračovať a podporovať nafukovanie bilancie FEDu.
Pointov však je, že FED v podstate nahrádza výpadok na poli sekuritizácie aktívami zabezpečených cenných papierov (Asset backed Securities, kde spadajú aj Mortgage Backed Securities). Nasledujúci graf od Prettiho jasne dokumentuje históriu podielu hypoték v komplexe aktívami zabezpečených cenných papierov. Toto je teda ďalšia záplata FEDu početných dier US úverového trhu.
Pozrime sa pravde do očí. Ak by sa tieto trhy ozdravovali, aktívami zabezpečené cenné papiere by neboli v kontrakcii. FED zreteľne iba nahrádza túto kontrakciu a poskytuje tak hypotekárne úrokové sadzby, ktoré by neexistovali nebyť masívnej angažovanosti FEDu. Sú teda signály vysielané hypotekárnym trhom v podobe hypotékami zabezpečených cenných papierov signálom ozdravenia alebo FED nemôže upustiť z intervencie aby tento trh nebol v kolapse? Namieste je aj otázka, kedy bude môcť FED z tohto trhu ustúpiť. Blízka budúcnosť to asi nebude..
Dynamika tohto trhu je pritom veľmi podobná tej prebiehajúcej na trhu komerčných nehnuteľností. Pretti vsádza na to, že pokým sa prebiehajúci zložitý cyklus úverového trhu skončí, FED bude bezpochyby využívať svoju bilanciu na vykrytie straty aj v tomto trhovom segmente. V nasledujúcom grafe môžete vidieť prudký prepad sekuritizácie úverov poskytovaných na realizáciu nehnuteľností určených pre komerčné účely. FED to buď spraví alebo banky budú čeliť výraznému riziku navršovaniu strát (ktorým sa vo všeobecnosti nanešťastie vyhnúť nedá). Ako z posledných krokov vlády, ministerstva financií a FEDu môžeme dedukovať, banky sú považované za posvätné za každú cenu, nehľadiac na diery v bilanciách FEDu. Veď pár núl sa dá pridať jedným stlačením tlačítka.
Na vyššie uvedenom spodnom grafe môžete vidieť akým smerom sa vyvíjajú spredy na cenných papieroch zabezpečených komerčnými nehnuteľnosťami od konca októbra minulého roka, ktoré dokumentujú vývoj rizika v tomto trhovom segmente. Vidíte ozdravenie? Asi ťažko. Lapanie po dychu.
Ďalšou ranou na bilancii FEDu je tzv. Term auction credit realizovaný prostredníctvom Term Auction Facility. Na čo bola táto pre trh podporná facility FEDom zavedená? Pozrime sa na slová FEDu: „TAF môže pomôcť zabezpečiť, že prirážka za likviditu na medzibankovom trhu môže byť efektívne znížená aj v prípade pretrvávanie napätia (pozn. nedôvery medzi bankami, FED vstupuje do medzibankových operácií)“. A čo reprezentuje nezabezpečený medzibankový trh? Úroková sadzba LIBOR (London Interbank Offer Rate). Aby sme teda jasne chápali. Facilita TAF bola z veľkej časti zavedená z dôvodu potreby vyvolania tlaku na pokles medzibankovej úrokovej sadzby LIBOR reprezentujúcej obavy medzi jednotlivými bankami. A to je presne to, čo aj naplnila a efekt tohto veľmi nešťastného kroku môžete vidieť na nasledujúcom grafe. Ako vzdialené sú Liboru úrovne z októbra minulého roka, kedy kulminovali obavy po kolapse Lehman Brothers a AIG, veľmi vzdialené. Ako všetci vieme, sadzba LIBOR je, lepšie povedané bola jednou z kľúčových indikátorov kondície úverového trhu. Fajn vedieť, všetko je v poriadku...
FED týmto konaním pochoval potrebnú funkciu tohto ukazovateľa v podobe dokumentovania aktuálneho rizika. A ako Pretti trefne poukazuje, toto presne zasahuje obhájiteľnosť vládnych intervencií. Ako teraz môže súkromný sektor riadiť riziko, správne a efektívne alokovať kapitál, keď FED, ministerstvo financií a vláda nepodporuje správne prehodnocovanie aktív na základe skutočných rizík? Pretti hovorí, že nebude žiadna skutočná obnova ekonomiky a kapitálových trhov pokým systém správne neohodnotí riziko a všetky riziká nebudú známe (transparentnosť naša každodenná, skoro ako „nástenkové“ tendre). Nenechajte sa teda oklamať. Pokles sadzby LIBOR nie je výsledkom ozdravenia úverového trhu a ústupu rizika. Je to výsledok Term Auction Facility FEDu. A tu si tiež položme otázku, ako ustúpi FED od tejto intervencie?
Posuňme sa ďalej do sveta komerčných cenných papierov, cenných papierov využívaných bankami a veľkými podnikmi na získavanie krátkodobej likvidity do 270 dní. V hore uvedenej tabuľke bilancie FEDu môžete vidieť nulový podiel týchto cenných papierom v období spred roka. Ešte do neskorého leta minulého roka FED nevlastnil žiadne takéto cenné papiere. V reakcii na kolaps Lehman Brothers, ktorý vyvolal paniku na peňažných trhoch a rovnako trhu komerčných cenných papierov, FED rýchlo vytvoril ďalšiu podpornú facilitu (Commercial Paper Funding Facility) a do apríla odkúpil cenné papiere tohto typu v objeme 240 miliárd dolárov. Na vrchole využitia FED vlastnil až 360 miliárd týchto cenných papierov, avšak tu mohol mierne zo svojej angažovanosti ustúpiť. Dôležite však je si uvedomiť, že expozícia FEDu voči týmto cenným papierom sa počas roka 2009 stabilne drží v okolí 240 miliárd amerických dolárov. Toto nie je znak ozdravujúceho sa trhu. O to je to podstatnejšie, že trh komerčných cenných papierov je v silnej kontrakcii od začiatku roka 2009. Čo to znamená? FED drží väčší podiel celkového trhu komerčných cenných papierov ako tomu bolo na začiatku roka.
Nasledujúci graf Pretti vytiahol priamo z údajov FEDu. Pri pohľade na bilanciu FEDu môžeme vidieť, že FED momentálne vlastní takmer 15% celkového objemu trhu komerčných cenných papierov. Môžeme sledovať, že objem komerčných cenných papierov v obehu vo všetkých kategóriách zaznamenáva kontrakciu. Ani tu tak asi nenájdeme tie v úvode spomínané „green shoots“.
Posolstvo je jasné. Trh komerčných cenných papierov sa v žiadnom prípade neozdravuje. Nielen že sa znižuje jeho celkový objem, rovnako sa znižuje aj počet nových emisií. A v rovnakom čase percentuálny podiel komerčných cenných papierov na bilanciách FEDu pokračuje v raste. Ako by vyzeral tento trh bez angažovanosti FEDu? Myslím, že asi to ani nechceme vedieť.
V posledných dvoch grafoch sa pozrieme na firemný trh v podobe úverových spreadov, teda rozdielu požadovaných výnosov firemných dlhopisov spoločností z rôznym kreditným ratingom. V tomto prípade to je spread korporátnych dlhopisov s ratingom Aaa a Baa od ratingovej agentúry Moody's vzhľadom k výnosom 10-ročných štátnych dlhopisomv USA. Graf dokumentu posledné 4 dekády. Môžeme zľahka vidieť ďalší príbeh. Baa firemné dlhopisy s nižšou kvalitou udržiavajú rozdiel výnosov v porovnaní so štátnymi dlhopismi na maximách za posledné 4 dekády. Rovnako to platí aj pre kvalitnejšie Aaa dlhopisy.
Tento trhový segment nielen že sa nelieči, jednoznačne je pod stupňujúcim sa stresom počas aktuálneho roku. Po tejto exkurzii musíme chápať čo sa momentálne okolo nás deje. Kľúčovým momentom je fakt, že FED sa snaží navodiť dojem zlepšovania situácie na úverovom trhu. FED vytvára iba ilúziu tejto želanej situácie. Kde sa FED neangažuje, napätie je jednoznačne citeľné a badateľné. Vzhľadom k súčasnému nadšeniu na akciových trhoch je tak potrebné zachovať chladnú hlavu a pozorne sledovať vývoj situácie na úverovom trhu. Na úverovom trhu záleží a bez jeho vyčistenia sa nepohneme. FED zatiaľ nemá žiadny únikový plán.
Všetkým prajem zdravý rozum v tomto chaose a veľa úspešných obchodov.
Michal Maťovčík
www.absolutideas.com
pondelok 27. apríla 2009
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)