Voľný trh nie je pôvodcom finančnej krízy, raz a naposledy

Thomas Woods píše: v marci 2007 minister financií USA Henry Paulson povedal Američanom, že globálna ekonomika je “tak silná, ako som kedy videl vo svojej biznis kariére”, “naše finančné inštitúcie sú silné”, dodal v marci 2008. “Naše investičné banky sú silné. Naše banky sú silné. A budú silné veľa, veľa rokov”, povedal šéf FEDu Ben Bernanke v máji 2007. “Neočakavame výrazné presiaknutie problémov sekundárneho trhu hypoték do ostatných častí ekonomiky a finančného systému” dodal Bernanke. V auguste 2008 Paulson a Bernanke ubezpečili krajinu, že okrem 25 miliárd potrebných na sanáciu hypotekárnych gigantov Fannie Mae a Freddie Mac, sú fundamenty ekonomiky zdravé.

Impozantné schopnosti bývalého CEO voľakedy ešte invetičnej banky Goldman Sachs, neskôr ministra financií Henryho Paulsona a šéfa FEDu Bernankeho, ktorý nepochopil gro svojej akademickej práce v oblasti Veľkej hospodárskej krízy.

Potom však z ničoho nič, situácia nabrala taký spád, že bez kongresom schválených 700 miliárd dolárov pre US banky môže celý finančný systém skolabovať. Na nasledujúcej linke http://absolutideas.com/inside-the-meltdown/ môžete vidieť viedo dokumentujúce zákulisné rokovania predchádzajúce žiadosti o miliardy pre bankový systém. Podľa slov zúčastnených vtedajší minister financií Henry Paulson povedal: “ak nebudete konať, globálny finančný systém skolabuje v priebehu niekoľkých dní”. Tomu sa hovorí názorová obroda. V ten istý deň 18. Septembra 2008, v tej istej miestnosti Bernanke povedal uzavretému kruhu kongresmanov: “ak to neurobíme zajtra, v pondelok nebudeme mať ekonomiku..”

Presne v tomto čase sa však začala nová etapa krízy. Etapa, kedy sme začali byť všetci masírovaný názormi, a nie iba v USA, že trhová ekonomika zlyhala na plnej čiare. Recepty na obnovu poriadku nedali na seba dlho čakať, viac regulácie, viac vládnej podpory, viac intervencí, zvýšenie výdavkov, zvýšenie množstva peňazí v obehu a zvýšenie zadĺženia. Veľmi pôsobivé na tom bolo, že presne tie isté osoby zodpovedné za aktuálny bordel vystupovali ako vierozvestci, ktorí nám ukážu cestu von z tejto zložitej situácie. Tragické na tom je, že sa nepoukazuje práve na zhubnosť vládnej angažovanosti pri tvorbe príčin zlyhania, ale pre ľudí ťažke obdobie začne byť využívané politkmi a záujmovými skupinami v záujme „všeobecného dobra“ preniesť ešte viac moci do centra. Do rúk vlády a absolútne zlyhávajúcich regulačných orgánov, ktoré nechápu, že iba sám trh sa môže efektívne regulovať. Z dôvodu, že neexistuje počítač ani kapacita na tomto svete, ktorá by dokázal obsiahnuť preferencie všetkých jednotlivcom v akomkoľvek segmente ekonomiky.

Pravdou je, že intervencie do fungovania voľného trhu a cenotvorby, nie voľný trh, sú silami stojacimi za súčasným kolapsom. Viem, že teoretická ekonómia moc bežných obchodníkov za srdce nechytá, ale môže poskytnúť neuveriteľnú pomoc pri odhaľovaní blížiacej sa reality. Slávny ekonóm rakúskej ekonomickej školy, F.A. Hayek získal Nobelovu cenu za svoju prácu odhaľujúcu akým spôsobom intervencie centrálnych bánk do hospodárstva vytvárajú podmienky pre bubliny aktív a následné kolapsy. Ako nás centrálne banky vábia na vidinu rastúcej prosperity dovtedy, pokým neprípade nevyhnutný a neodvratný pád. Ďalší impozantný ekonóm Henry Hazlitt dodáva, “umelé obdobia boomu vyvolané FEDom musia končiť v prepade a kríze..a horšie ako samotný prepad môže byť sebaklam verejnosti, že prepad nebol spôsobený predchádzajúcim vyvolaním inflácie, ale naopak samotným fungovaním kapitalizmu”
Kde sú centrálne banky pôvodcom problémov?

Vládou vytvorené centrálne banky (v prípade USA FED vytvorený súkromnými bankovými inštitúciami) môžu umelo znížiť úrokové sadzby prostredníctvom zvýšenia objemu peňazí (čiže peňažných zdrojov, ktoré môžu banky požičiavať prostredníctvom úverov) v bankovom systéme. Výsledkom tohto procesu má byť dodatočný stimul pre ekonomiku. To čo je však skutočným výsledkom tohto procesu je, že investori sa púšťajú do investícií, ktoré sa tvária opodstatnené vzhľadom k umelým úrokovým sadzbám, ale faktom je, že nemôžu byť úspešné v existujúcich ekonomických podmienkach. Investície, ktoré by bola správne hodnotené ako neprofitabilné sa tvária ako správne alokované zdroje. Dôsledkom je mrhanie obmedzenými vzácnymi zdrojmi vo výrobách, ktoré nikdy ani nemali začať.

Thomas E. Woods píše: “ak sú nízke úrokové sadzby výsledkom zvýšených úspor obyvateľov, tak tento nárast úspor poskytuje materiál pre uskutočnenie nových investícií”. Keď sa pozriete na vývoj Čínskych úspor, tak môžete získať jeden faktor do hádanky, kde budeme po upokojení situácie vidieť najrýchlejšie ozdravenie spomedzi svetových veľmocí. Ak si spravíte zdrkadlový obraz, tak viete ako to vyzerá aktuálne v USA.

Situácie je absolútne odlišná v stave umelo vyvolaných nízkych úrokových sadzieb prostredníctvom konania centrálnej banky tvoriacej nové peniaze “zo vzduchu”. Lebo ničím iným to ani nie je. V tejto situácii nízke úrokové sadzby neodzrkadľujú nárast zásoby úspor, ktoré môžu investori využívať. Konanie FEDu, alebo inej centrálnej monetárnej autority reálne v ekonomike nič nevytvára. Dodatočné investície vyvolané nízkymi úrokovými sadzbami vedú hospodárstvo v dlhodobom horizonte do neudržateľného stavu. Ako hovorí Woods, investície kvantitatívne a kvalitatívne divergujú od stavu, ktorý môže ekonomika absorbovať. Zrútenie nastane bez ohľadu na to, koľko nových peňazí centrálna banka vytvorí, všetko v snahe odvrátiť neodvrátiteľný deň ekonomického zúčtovania.

Recesie, či depresie, sú nevyhnutným procesom korekcie, prostredníctvom ktorého sa neefektívne a vďaka centrálnym bankám zle alokované investície počas umelého boomu likvidujú. Neudržateľné investície sú opúšťané a nastáva čistenie trhu. Chybu a predlžovanie tohto procesu momentálne všetci môžeme sledovať v prípadoch automobiliek Chrysler a General Motors, kde okrem iného dochádza k absolútne neprijateľnému nátlaku vlády na veriteľov týchto inštitúcií v prospech záujmov odborov a vlády. Tieto kroky, na prvý pohľad nepodstatné, môžu zásadným spôsobom podkopať ozdravovací proces, kde sa budú veritelia obávať svojich investícií pred vládnou aroganciou. Treba si na tieto zhubné tendencie dávať pozor aj doma. Vráťme sa však k dnešnej téme. I keď je recesia pre väčšinu ľudí veľmi bolestná, fáza viditeľnej recesie nie je obodbím, kedy sa problémy tvoria. Recesie a pád je časom čistenia zlých investícií a zlej alokácie zdrojov, preskupením do produktívnych výrob s potenciálom pre dlhodobý a udržateľný dopyt. Škody sa vytvárajú počas obdobia boomu, v čase falošnej prosperity. Je to výsledok umelého manipulavania s úrokovými sadzbami, nie chyba trhového mechanizmu. Priptavte sa však na to, že budete počúvať presný opak. Budeme počuvať neustále o tom, ako nám dobrosrdečný zákonodarcovia a centrálne banky svojim tlakom umožnujú žiť svoj americký sen. Asi tak na 5 minút...

Okrem toho, že bývalý šéf FEDu Greenspan svojim umelým udržiavaním úrokových sadzieb na historických minimách 1% spôsobil vytvorenie súčasného katastrofálneho stavu, umožnil vytvoriť aj novú doktrínu, že ak sa ak jednému z veľkých hráčov prihodí hrozba bankrotu, tak FED bude pripravený zakročiť. Uvažovanie bolo nasledovné: ak budete úspešní, budete sa tešiť obrovským ziskom, a ak zlyháte, verejné orgány Vám i tak podajú pomocnú ruku. Samozrejme z vrecka daňových poplatníkov. Tento zhubný názor nás dostal do situácie, kedy je každá z veľkých amerických bánk systémovým rizikom a v prípade zlyhanie jednej z nich je ohrozený celý bankový systém. Kde sme sa to dostali? Kde sú zodpovední braní na zodpovednosť? Kde sú tie svetové regulačné orgány, ktoré budú podľa dnešných slov strojcom budúcej kontrolovanej prosperity? (pozn. Neverím v efektívnosť regulačných orgánov, len aby sa nezabudlo. Naplnenie ich úlohy je nereálne).

Následne, keď už sa v zlej situácii nachádzame až po hlavu, príde zázračné riešenie od centrálnych bánk. Nalejme do systému ešte viac peňazí a ešte viac znížme úrokové sadzby (na margo: jeden z hlavných ekonómov bieleho domu už polemizoval aj o negatívnych úrokových sadzbách. Stelesňujúcich oficiálnu cestu okrádania každého jedného občana krajiny). Týmto spôsobom sa problém iba prehlbuje, lebo podporuje pokračovanie plytvania so vzácnymi zdrojmi v neefektívnych a nežiadaných výrobách, ktoré budú musieť pravdepodobne aj tak skolabovať. Čo je však ešte horšie, kapitál sa v týchto výrobách plytvá na úkor zdravých investícií, keďže súkromné firmy musia súťažiť o kapitál so zombie firmami podporavnými spasiteľmi z vlády. Koľko rokov chceme ešte žiť v klame, že vláda môže efektívne alokovať zdroje? Pričo žiadne zdroje netvorí a iba redistrubuje to čo získa od daňových poplatníkov. Pokračovanie v umelom udržiavaní nízkych úrokových sadzieb iba predlžuje neefektívnu alokáciu zdrojov do výrob, ktoré ekonomická základňa nemôže zvládnuť.

V reakcii na prasknutie internetovej bubliny začiatkom milénia, po krachu technologického indexu Nasdaq a slabej recesii v rokoch 2000-2001, Alan Greenspan a FED zvolili cestu inflacie prostredníctvom zníženiia úrokových sadzieb, ako sme už spomínali na 1% od júna 2003 do júna 2004. Ešte v roku 2001 však začal tento proces, kedy FED znížil úrokovú sadzbu až 11 krát. Neudržateľná internetová bublina nemohla prejsť očistou a bublina začala byť podporovaná aj v ostatných segmentoch ekonomiky. Recesia spôsobená technologickým sektorom bola jedinou recesiou, kedy začatá výstavba domov v USA nezaznamenala pokles. Opäť vďaka klamu udržateľnosti umelo nízkych úrokových sadzieb, ktoré vyvolali chorý dojem, že ceny domov nemôžu nikdy klesať. Investícia do nehnuteľností sa začala považovať za najistejšiu, pričom v niektorých malých mestečkách pripadal minimálne jeden realitný maklér na domácnosť. FED už v tomto období vytvoril základ pre oveľa zložitejší a bolestivejší ozdravný proces.
K tomu sa rovnako ako to vidíme dnes pridružili fiškálne stimuly odoberajúce dostupný kapitál od zdravých výrob smerom do neefektívnych, vyberaných vládou, ktorá ako vždy vie, kde je kapitál najlepšie umiestniť. Tieto výdavky brzdia rovnako potrebnú selekciu medzi zdravými a chorými firmami, pričom podporujú to, kde bublina vytvorila fatamorgánu udržateľného spotrebiteľského dopytu. Stimuly vlády podporujú firmy, ktorým trh jasne ukázal, že sú nepotrebné a znižuje tak dostupnosť kapitálu pre životaschopné výroby. Vláda nemôže a nikdy nebude schopná obsiahnuť preferencie spotrebiteľov a iba tie majú rozhodovať, čo, kedy a za akú cenu sa má vyrábať. Nikto tento proces nedokáže simulovať žiadnym modelom. Prestaňme žiť v ilúzii.

Fiškálne stimuly vlády a umelo udržiavné úrokové sadzby sú veľkou škodou na budúcnosti svetových ekonomík a obrovskou nezodpovednosťou.

Thomas E. Woods nám poskytuje jeden príklad, na ktorom sa dá veľmi rýchlo pochopiť nezmyselnosť krokov monetárnych a vládnych autorít:
Predstavme si vlastníka reštaurácie, ktorý sa pomýlene domnieval, že jeho reštaurácia vybudovaná v areáli Olympíjskej dediny bude vyťažená aj po skončení celosvetových hier. Olympiáda skončí a jemu ostanú nevyužité zdroje a pracovníci, ktorí nemajú koho obsluhovať. Máme chcieť takémuto podnikateľovi platiť za to, aby udržiaval svoju prevádzku? Samozrejme, že nie. Tak prečo to robia všetky krajiny na dennodennej báze? Je úplne jedno či ide o malú reštauráciu alebo o General Morors.

Problémom tak nie je, že čelíme absentujúcemu dopytu alebo slabej spotrebe s následnou potrebou vlády na vyplnenie tejto medzery. Problémom je, že centrálna banka vyvolala svojimi úrokovými sadzbami toto neefektívne alokovanie zdrojov vedúce k nepotrebným výrobám postrádajúcich udržateľný dopyt zo strany spotrebiteľov. Recesia je tak časom, kedy sa tieto chyby musia napraviť.

Ak by bolo trhu umožnené dokonať tento proces, ktorý bol nevyhnutný už začiatkom tohto milénia, žiadna realitná bublina by tu dnes nebola a trh by sa ozdravil rovnako rýchlo ako počas recesie v rokoch 1920-1921. Vtedy sa ekonomika ozdravila bleskovo rýchlo bez intervencií FEDu a bez fiškálnych stimulov. Túto recesiu by si mal Bernanke začať študovať a nie Veľkú hospodársku krízu, ktorej riešenie rovnako nepochopil. Iba jeden fakt z vtedajšieho obdobia: federálny rozpočet USA sa v rokoch 1920-1922 znížil o polovicu!
Ak sa tomuto dianiu cesta neuvoľní, budeme svedkami neustálych boomov, recesií, devalvácií mien a smerovaniu k riziku kolapsu celého finančného systému. Toto nie je žiadny katastrofický scenár, to je realita.

Pokým však dospejeme k prijatiu tejto nevyhnutnej reality, volatilita finančných trhov bude extrémne vysoká a to je unikátna príležitosť pre všetkých, ktorí majú záujem chrániť si svoj majetok a budúcnosť svojich rodín. Žiadny politik Vám chleba na večeru nekúpi..Najbližšie dva tri roky budú unikátne z hľadiska príležitostí pre dlhodobé investície, venujte čas štúdiu týchto skutočností a rozhodujte sa na základe zdravého rozumu a nie nesplniteľných sľubov.



Michal Maťovčík,
www.absolutideas.com